Ráno Nahlas

Ozbrojenci kontrolujú ľudí, tých so zraneniami zabíjajú, je to znak účasti na protestoch, rozpráva Iránčanka, ktorá žije na Slovensku. Keď sa jej po týždni od začiatku protestov podarilo spojiť na dve minúty s príbuznými, prepukla do plaču. Počula to vytúžené: „Sme v poriadku“. Tisíce iných za svoj boj s teokratickým režimom zaplatili aj životom.Irán – ešte pred pár dňami krajina s celonárodnými protestami proti teokratickému režimu na čele s ajatolláhom Alím Chameneím. Tri týždne verejného odporu - v krajine, kde sa za odpor vešia. A to verejne. Napriek tomu vyšli do ulíc. Najprv nespokojní obchodníci, ku ktorým sa pridali mladí ľudia a študenti. Kritiku životnej úrovne a dražoby rozšírili o kritiku moci. V stovke miest po celej krajine.Reakcia? Armádna streľba do davov, zatýkanie, vyhrážky popravami. Následne informačný blackout. Vypnutý internet i telefonické linky.A Trumpov prísľub pomoci, „ktorá mala byť na ceste“. Po tom, ako Iráncov vyzýval k prevzatiu inštitúcií.Po inom prísľube – a síce, že režim prestane s popravami – americký prezident akoby na ten svoj prísľub zabudol.Bilancia? Irán bez protestov. Obete v tisícoch, vyše 20-tisíc zadržaných. A režim ajatolláhov naďalej pri moci.Čo na to samotní Iránci? Aj tí, čo sa na dianie doma pozerajú zo slobodného exilu?Z bezpečnostných dôvodov ich identitu nezverejňujeme.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Máme tu tisícky samoživiteliek či mnohopočetných rodín. Sú tu i rodiny s deťmi, ktoré majú závažné zdravotné znevýhodnenia. V čom týmto ľuďom pomôže novela Ústavy o dvoch pohlaviach? Vôbec v ničom, odkazuje exkolegom bývalá poslankyňa KDH Jana Žitňanská. A prečo nie je Slovensko sociálnym štátom? Už tretie kolo vládnej konsolidácie dôkladne testuje hranice nášho údajného sociálneho štátu. Teda toho bájneho Molocha, o ktorom tak mimoriadne rád rozpráva štvoronásobný premiér Robert Fico. Faktom je, že v minulom roku žilo na Slovensku pod hranicou príjmovej chudoby takmer 800 tisíc ľudí - pričom závažnú materiálnu a sociálnu depriváciu pociťovalo vyše 400 tisíc našich spoluobčanov. I to svedčí o tom, že tento Ficov virtuálny sociálny konštrukt pre mnohých z nás vôbec neexistuje - či minimálne zásadne zlyháva. Táto krajina tak síce môže byť pre starých - aspoň tak to zrejme vnímajú vládne strany bijúce sa o hlasy penzistov, no rozhodne toto nebude štátom pre zdravotne, mentálne či sociálne znevýhodnené skupiny obyvateľov.Štát pritom uťahuje slučku aj v oblasti podpory v nezamestnanosti či podpory v práceneschopnosti a v mene vynútenej inklúzie zasa sťažuje rodičom slobodu pri výbere školy pre ich vlastné deti. Navyše, pre deti vo vážnych psychických problémoch máme k dispozícií len niekoľko desiatok pedopsychiatrov a tak je mládež, ktorá v čoraz väčšej miere čelí až existenciálnym výzvam i hrozbám, je odsúdená na až neznesiteľne dlhé čakacie lehoty. Tak pre koho je vlastne tento údajne sociálny štát a ako to, že v spoločnosti i štátnych politikách sa čoraz viac selektuje, kto si našu podporu - či aspoň záujem, zaslúži a kto už toho vraj hoden nie je?Ráno Nahlas s bývalou poslankyňou parlamentu i europarlamentu a dlhoročnou expertkou na tieto témy Janou Žitňanskou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Sú byty, v ktorých teplota klesá na 17, 15 či 11 stupňov. To už je neznesiteľné. Hromadí sa vlhkosť a v takýchto podmienkach sa nedá dlhodobo fungovať,“ rozpráva o situácii na Ukrajine, ktorá čelí mrazivému počasiu a Putinovým útokom na energetickú infraštruktúru, Stanislava Harkotová. „Najväčšia nepríjemnosť je, keď teplota v domoch klesá k nule. Zachytila som aj prípady, kedy v noci namerali v bytoch mínusové teploty. To sú podmienky, v ktorých sa nedá bývať a Kyjevčania to riešia dodatočným ubytovaním u známych, priateľov, cez Airbnb alebo bývajú v hoteloch,“ vykresľuje situáciu reportérka Aktualít z Kyjeva.Kedysi stratégia hladomorom, teraz „chladomorom“. Zima sa na Ukrajine už dávno nespája len s mrazmi, ale s bezprostredným bojom o prežitie.Ruské útoky cielene mieria na energetickú infraštruktúru. Milióny ľudí nechávajú bez tepla, svetla a vody. „Kto má teplo, vyhral“ – píše z Kyjeva naša Stanka Harkotová, oči a uši Aktualít v napadnutej Ukrajine. Teplo ako privilégium robí podľa nej z dotyčných „šťastných boháčov“.Ako vyzerá každodenný život v Kyjeve, keď teplomer klesá hlboko pod nulu a kúrenie je luxus?Ako tento tlak vplýva na náladu spoločnosti a jej ochotu pokračovať v obrane vlastnej krajiny?O zime vo vojne, odolnosti civilistov a vyhliadkach Putinovej agresie sa rozprávame s reportérkou Aktualít v Kyjeve Stanislavou Harkotovou.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Tam, kde je v ozaj demokratickom prostredí, tam robí pred svojimi voličmi ramená, ale keď je v Rusku – kde má reálnu príležitosť zabojovať za mier - tak tam je voči Putinovi v úplne submisívnej pozícií, hovorí exdiplomat Peter Weiss. Fico nás ženie do samoizolácie, tvrdí. Stala sa zahraničná politika liečbou premiérových frustrácií a pochová americký prezident NATO?Svet sa dnes doslova vymkol z kĺbov a zdá sa, že je dnes len otázkou času, keď začneme tancovať aktuálnu planetárnu podobu stredovekého „Danse Macabre“.K už takmer štyri roky trvajúcim chúťkam Putinovho Ruska, ktoré v mene svojich imperiálnych cieľov brutálne, vedome a zámerne vraždí na Ukrajine, sa aktuálne pridali aj Trumpove Spojené štáty.Tie napadli Venezuelu, uniesli jej prezidenta a dnes sa nepokryte vyhrážajú i obsadením dánskeho Grónska, prakticky za akúkoľvek cenu. Z nášho kľúčového spojenca a piliera Severoatlantickej aliancie sa tak stala akútna hrozba pre celý Západný svet reprezentovaný hodnotovou jednotou Európy a Severoamerického kontinentu. Doterajšia zdanlivo nerozborná jednota hodnôt, cieľov a vzájomnej dôvery je tak v mihu preč a medzi USA a EÚ nečakane vyrástli až ľadové hrozby tvrdého - a možno až horúceho - konfliktu.Zvoní Severoatlantickej aliancií umieračik? Bude Trumpova politika napokon definitívnym bozkom smrti pre NATO, a ak áno, je na to Európa pripravená? No a čo Slovensko - vieme vôbec, kde je naše miesto a s kým chceme budovať bezpečný domov v týchto mimoriadne neistých a turbulentných časoch? No a napokon, čo vláda Roberta Fica - vie vôbec, čo robí a v mene koho a čoho robí práve to, čo robí?„Zahraničná politika našej vlády sa úplne obetovala udržaniu si krajne pravicového, antieurópskeho a proruského voličstva SMERu, ktoré Ficovi po odchode Pellegriniho ešte ostalo. A v mene toho, aby si ich udržal, povie premiér prakticky čokoľvek. Vystavili sme sa tak do samoizolácie,“ tvrdí Peter Weiss.Rozhovor s Petrom Weissom sme nahrávali ešte pred stretnutím premiéra Fica s americkým prezidentom Trumpom.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Komunita verzus masa. Alebo keď komunita so svojimi živými a osobnými vzťahmi lieči anonymitu beztvarej masy. Naviac – oblečená do krásy a naplnená umením, vôňou kávy či chuťou dobrôt. To všetko v kontexte fenoménu, akým je film a jeho „svätostánky“. Áno, mám na mysli kiná.Ako sa zmenili od toho prvého plateného premietania bratov Lumiérovcov v Paríži z roku 1895?Prešli si skromnými začiatkami, boomom 30-tych až 50-tych rokov, následnou krízou, súbojom s televíziou i miléniovými výzvami digitalizácie. A dnes v dobe multiplexov, či domáceho streamovania sa zas o život a pozornosť hlásia malé, komunitné, s vôňami – nielen spomínanej kávy či dobrôt, ale i človečiny.Na fenomén sa pozrieme s Dominikom Hroncom, ktorý stojí za čerstvým prírastkom v Bratislave.Nakoľko môže samotné filmové umenie prežívané komunitne pomôcť našej rozdelenej a rozhádanej spoločnosti?„Keď sa o sto rokov budú študovať dejiny umenia, toto bude kapitola čiernej diery. Z umelcov sa museli stať aktivisti, ktorí sa vo verejnom priestore museli postaviť za identitu krajiny, ktorú svojou prácou vytvárajú,“ hovorí Dominik Hronec, filmový distribútor. „Pomaly každá verejná inštitúcia je toxická, vysoko neprofesionálna a provinčná,“ hovorí o správe rezortu pod gesciou Martiny Šimkovičovej a Lukáša Machalu.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Nás a naše deti predsa už obetovali. Hodili cez palubu väčšinu občanov a otvorene autokratizujú celú spoločnosť, hovorí v Ráno Nahlas expremiérka Iveta Radičová. Menia politický systém, oslovujú extrém, robia politiku iba pre seba a svojich voličov a za vzor nám dávajú autokracie a totality, hodnotí polčas Ficovej vlády. Prečo na podpriemernosti nemožno postaviť úspech krajiny a kde dnes hľadať na Slovensku nádej?Keď sa pridlho pozeráš do priepasti, hrozí, že sa napokon priepasť pozrie do teba, napísal svojho času slávny filozof F. Nietzche. Ten okamih, keď sa priepasť pozrela priamo do nás nastal zrejme práve teraz.Globálny medzinárodný poriadok sa zrútil, americká invázia do Venezuely fakticky legitimizovala obdobnú inváziu Ruska na Ukrajine, no a Európa sa tak ocitla ako nahý v tŕní medzi dvomi imperiálnymi predátormi, ktorí si na nás robia zálusk.V tomto doslova až existenciálnom čase je pritom Slovensko na krízové situácie a bezpečnostné hrozby zúfalo nepripravené, táto vláda však i naďalej fantazíruje o suverénnej politike na všetky štyri svetové strany.Náš štát pritom čoraz viac pripomína povestné Potemkinove dediny. Tri kolá miliardových vládnych konsolidácií priniesli výrazné zvýšenie daňovo odvodovej záťaže, ale zlepšiť stav verejných financií sa im prakticky vôbec nepodarilo. Úroveň služieb štátu, stav infraštruktúry či zdravotníctva kontinuálne upadá, krajina zažíva exodus mladých šikovných talentov, no a Slovensko sa prepadá prakticky už vo všetkých mysliteľných rebríčkoch na samý chvost krajín Európskej únie.„Ficova stratégia je pre Slovensko sebadeštruktívna. Im zostal už iba extrém a potrebujú mu dnes ukázať symboliku beztrestnosti,“ tvrdí expremiérka Radičová, ktorá tak vládnutie SMER-u s extrémistami vôbec nepovažuje za nereálny scenár. „Na priemernosti a podpriemernosti však ešte nik úspech nepostavil,“ dodáva.Počúvate Ráno Nahlas s bývalou premiérkou a profesorkou sociológie Ivetou Radičovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Irán – revolúcia proti nedôstojnosti biedy a útlaku a proti neslobode. Už tretí týždeň je deväťdesiat miliónová krajina na nohách. Krajina s teokraciou islamských ajatolláhov na čele s Alím Chameneím.Ak sa po útokoch Američanov na jej jadrové zariadenia pred časom akoby zomkla, aktuálne povstala. Spúšťačom decembrového povstania bol radikálny prepad domácej meny a rovnako drastický nárast cien.A ak je na jednej strane hnev z mizérie, do ktorej krajinu priviedla moc, na druhej sa táto moc bráni zabíjaním, zatváraním do väzení či vypínaním internetu. Šéfka fínskej diplomacie Elina Valtonenová to dáva do súvisu: iránsky teokratický režim podľa nej „vypol internet, aby mohol v tichosti zabíjať a utláčať“.Podľa ľudskoprávnej organizácie Iran Human Rights so sídlom v Osle od začiatku protestov zahynulo v Iráne najmenej 600 ľudí, mŕtvych však môže byť viac ako šesť tisíc. Zadržaných má byť viac ako 10 tisíc Iránčanov. Organizácia však upozorňuje, že údaje sa dajú len ťažko nezávisle overiť.Čo je za dianím v Iráne. A aké môžu byť scenáre vývoja? Zaobíde sa to bez Trumpovej intervencie?Téma pre arabistu Attilu Kovácsa z bratislavskej Univerzity Komenského.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Polčas vládnutia máme za sebou, ale k žiadnemu poučeniu sa vládnej moci neprišlo. Potvrdilo sa, že žiadny plán nemali a išlo iba o personálnu pomstu a trafiky, hodnotí pôsobenie ministerky kultúry a jej rezortu bývalá šéfka SNG Alexandra Kusá. A má ešte zmysel brániť inštitúcie zvnútra alebo už je to aktom kolaborácie s mocou bez úrovne, vkusu i hanby?Zo Slovenskej národnej galérie sa stal dom duchov. Ani oni sami nevedia, čo je to ich „národné“ či „slovenské a žiadne iné“ umenie, úprimne by aj chceli mať výsledky, ale vôbec nevedia, ako ich dosiahnuť. Ich návštevníci vôbec nezaujímajú, zaujímajú sa iba o seba samých. Slobodnej kultúre to však výrazne zlepšilo PR a kultúra sa aj morálne posilnila, hovorí na margo pôsobenia tejto vládnej garnitúry v oblasti kultúry bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá.To, čo sa z pozície tejto moci udialo v kultúre podľa nej dobre nasvietilo problém, ktorý v našej spoločnosti máme aj my – ako spoločnosť sa teraz môžeme rozhodnúť, či to takto (ako sa vládna moc správa k štátu, kultúre i nám občanom) chceme alebo to odmietneme.No a má ešte podľa Alexandry Kusej zmysel brániť inštitúcie zvnútra? Zostávať dnes v tých inštitúciách (ako napr. SNG) je ako pokus rozložiť komunistickú stranu zvnútra. To sa proste nedá. Čas bránenia inštitúcií zvnútra uplynul. Nejde to, treba počkať kým to uplynie, tvrdí exšéfka SNG.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s bývalou šéfkou SNG Alexandrou Kusou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bez Mečiara by Slovensko neprežilo“, „sme jednotní“, či „chcete dovládnuť?“ ako bezstarostná replika na mocenské tlaky vo vládnej koalícii – to je len trojica čerstvých vyjadrení premiéra Roberta Fica v čerstvých začiatkoch roka 2026. A ak sa pred rokom musel brániť kritike námestí za návštevu Kremľa, teraz avizuje návštevu nemeckého kancelára Fridricha Merza, či jadrový kontrakt s Trumpovými Spojenými štátmi. S podpisom memoranda priamo vo Washingtone. Neodpúšťa si však dovetok, že keby nebolo sankcií, obrátil by sa v prvom rade na Moskvu.Európska Únia ako náš „životný priestor“ je podľa neho „v kríze ako nikdy doteraz“ a po Trumpovom útoku na Venezuelu hovorí o „rozpade svetového poriadku“.Doma sú však ľudia konfrontovaní s nárastom odvodov pre štát, ktorý je napriek trom kolám konsolidácie stále v červených číslach. Predstavitelia tohto štátu však míňajú, ako by sa nešetrilo. Menia zákony, aby sa vyhýbali verejnej kontrole – najnovšie ten o katastri. A z východu prichádza správa o napadnutom novinárovi Schutzovi, ktorý leží v nemocnici. Pred časom napísal kritizovaný komentár o „dehumanizácii“ politických oponentov.A ak bol minulý rok poznačený aj mocenskou snahou ovládnuť niektoré inštitúcie, teraz sa hovorí o možnom rušení či spájaní ďalších kontrolných úradov. Jeseň bude naviac volebná – zvolíme si obsadenie obecných a krajských zastupiteľstiev.Aký rok nás čaká? Téma pre politológa Radoslava Štefančíka.Pripravil Jaroslav Barborák.

Slovenskí Maďari sa na Slovensku necítia ako plnoprávni občania. Sme tu iba ako akýsi hostia. Benešove dekréty boli snahou zbaviť sa menšinového obyvateľstva, tvrdí právnik János Fiala – Butora. Pojem Felvidék však nie je nič, čo by malo Slovákov urážať, uisťuje.Do slovenskej politiky sa nečakane vrátili temné tiene povojnovej histórie. Po takmer 80. rokoch sa vládna koalícia rozhodla natvrdo kriminalizovať veľmi vágne sformulované „spochybňovanie povojnového usporiadania“ našej modernej histórie.V realite ide o reakciu na snahu opozičného Progresívneho Slovenska zastaviť uplatňovanie takzvaných Benešových dekrétov pri štátom odobrenom habaní pôdy v mene desaťročia zamrznutej a napriek tomu – ako sa celkom zjavne ukazuje, opäť obživlej snahy uplatniť princíp kolektívnej povojnovej viny.Tento trestnoprávny bič na slobodu slova ako i princíp diskusie o uplatňovaní kolektívnej či dokonca dedičnej viny pritom pochádza od presne tej istej koalície, ktoré sa inak tak rada zaštiťuje slobodou prejavu a na erb Úradu vlády si okrem iného vyšila i kampaň „Rešpektujem iný názor.“Kauza pritom prerástla už aj naše úzke národné rámce a stala sa výbušnou témou maďarskej predvolebnej kampane, v ktorej opozičný líder bubnuje na poplach a do konfrontácie s Robertom Ficom stavia aj jeho dlhoročného politického spojenca Viktora Orbána, ktorý sa - napriek spojenectvu s Ficovým SMERom, obracia na ním samým neobľúbený Brusel.Ako tento spor dopadne a kde je skrytá skutočná pravda o tzv. Benešových dekrétoch? Je ešte v roku 2026 vôbec udržateľný koncept povojnového uplatňovania kolektívnej viny? Môžu Benešove dekréty ohroziť celistvosť a suverenitu Slovenska, na čom vlastne dnes stoja Slovensko – maďarské vzťahy, teda vzťahy dvoch národov žijúcich stovky rokov v jednom spoločnom Uhorsku. No a sú pre Slovensko dnes naši slovenskí Maďari skutočne plnoprávni občania v ich právach, možnostiach, ale aj v ich pocite súnaležitosti s touto ich dnešnou vlasťou?Počúvate Ráno Nahlas, s právnikom, odborníkom na ľudské a menšinové práva János Fiala – Bútorom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Donald Trump demontuje staré poriadky, zatiaľ čo Európa pod tlakom migrácie a krajnej pravice mení svoju tvár. O tom, prečo tento rok otriasol svetom, sa v podcaste Aktuality Nahlas rozprávame s redaktorom zahraničného spravodajstva Pavlom Štrbom.Ak sa vám zdalo, že rok 2025 ubehol rýchlo, vo svete sa toho naopak za rok stalo dosť na celú dekádu. Donald Trump sa vrátil do Bieleho domu a okamžite začal meniť Ameriku na svoj obraz a aj rozloženie síl na celom svete.Ani u nás nebol pokoj. Európa sa v roku 2025 politicky posunula doprava. V Nemecku a Poľsku posilnili konzervatívci, v Česku sa k moci vrátil Andrej Babiš. „Ja si skôr pesimisticky myslím, že rok 2026 bude podobne konfliktný, ako to bolo v prípade tohto roka… Myslím si, že to bude ešte horšie,“ zhodnotil šéf zahraničnopolitického oddelenia portálu Aktuality.sk Pavol Štrba.Moderoval Marek Biró.

Čo všetko platí od nového roka?Od začiatku 2026 vstupujú do platnosti mnohé konsolidačné opatrenia. Toto obdobie začíname s vedomím, že si budeme musieť poriadne utiahnuť opasky. Prvý január priniesol sériu zmien, ktoré majú „uzdraviť" štátnu pokladnicu. Žiaľ, liečba bude bolieť najmä peňaženky Slovákov a Sloveniek. Dotkne sa pracujúcich ľudí i dôchodcov.Vyššia daň na sladkosti, nižšie čisté mzdy, škrty v dávkach v nezamestnanosti či koniec štedrých rodičovských príspevkov. Čo všetko sa vlastne mení a koľko nás to bude stáť?Viac v podcaste vysvetlí ekonomická redaktorka Katarína Runnová. Moderovala Frederika Lodová.

Socialistická ubytovňa pre vojakov sa má stať sídlom ministerstva obrany s najvyšším štandardom. Čo je na rekonštrukcii Kukurice podozrivé hovorí novinár Aktuality.sk Peter Sabo.Nábytok v novom sídle ministerstva obrany bude ukážkou talianskeho dizajnu najvyššej kvality. Robert Kaliňák chce z bývalej vojenskej ubytovne spraviť luxusné sídlo pre svoj rezort. Vysokú cenu obhajuje neštandardným pôdorysom a dlhou životnosťou.Prečo jeho argumentácia nesedí? Aké prepojenia na stranu Smeru má dodávateľ? A aké ďalšie otázniky v tomto príbehu našiel redaktor investigatívneho oddelenia Aktuality.sk Peter Sabo sa dozviete v dnešnom podcaste Aktuality Nahlas.Na podcaste spolupracovali Michaela Jónová a Adam Obšitník.Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk.

„Tak a je koniec. Zajtra ani pozajtra síce neprejdeme 20 kilometrov a každá sa vrátime do svojich životov. Ale tie dva týždne spolu – intenzívne spolu – nám budú rezonovať už navždy. Napriek tomu, že sme dcéra, mama, sestra, spoznali sme sa nanovo.“ Štyri vety z denníka pútnika do španielskej Compostelly. Starobylej pútnickej cesty, na ktorú sa ročne vydá okolo 400 tisíc pútnikov zo všetkých kútov sveta. Všetko sa to začalo pred vyše 1200 rokmi. Istý pustovník Pelayo objavil vo vtedajšej Galícii hrobku apoštola Jakuba. Na „poli hviezdy“ – Campus stellae, z čoho to dnešné Compostella. Po prvej vlne pútnikov sa v priebehu dvoch storočí z Camina stalo jedno z troch hlavných pútnických ciest. Popri Ríme a Jeruzaleme. Po tristoročnom rozkvete, ktorý za sebou zanechal sieť refúgií/resp. útulkov, a neskôr šestoročnom úpadku, sa po znovuobjavení relikvií apoštola Jakuba táto „svätojakubská cesta“ stala opäť populárnou. Až tak, že je od roku 1993 zapísaná v kultúrnom dedičstve Unesco. A dnes atakuje polmiliónovú armádu pútnikov ročne. Nevynímajúc tých zo Slovenska. A prečo? Odpoveďou môže byť opäť úryvok z pútnického denníka: „Nekomfort nám odkryl naše silné i slabé stránky. Camino môže mať veľa podôb. Cesta je ísť aj sám, v spoločnosti rodiny alebo kamošov. S ľahkým alebo ťažkým ruksakom. Spať v albergue alebo v hoteloch. Pomáhať si taxíkom alebo prejsť všetko po vlastných. Rýchlo či pomaly. Je to na konci dňa úplne jedno, keď na nej každý nájde to potrebné pre seba. Nezabúdajme stále tú našu cestu hľadať“. Záznamy, ktoré za sebou zanechalo putovanie sestier Gostíkových - Katky a Janky. Dnes budú hosťami RánoNahlas. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Po viac ako 60-tich rokoch sa mení Občiansky zákonník. Okrem už známych zmien v rozvodoch a dedičstve mení aj stovky ďalších vecí. Ako sa dotkne podnikateľského prostredia, platenia odškodného a bežných životných situácií? Advokát Michal Hulena upozorňuje, že po tomto zákone bude nutné prijať ďalšie nové zákony. Navyše, k novej norme je už teraz viac ako 3000 pripomienok.Ak idete uzatvárať akúkoľvek zmluvu, zabudnite na to, že si nájdete na internete. Všetky existujúce vzory zmlúv prestanú byť aktuálne. Menia sa totiž všetky zákony, na ktorých boli tieto zmluvy postavené.V Občianskom zákonníku budú po novom upravené aj pravidlá vzniku občianskych združení a firiem. Zásadné zmeny čakajú aj zmluvy. Čo sa stane, keď zaniknú také zákony ako Zákon o rodine alebo Obchodný zákonník? Čo znamená reforma záväzkov? Ako sa tieto kolosálne zmeny dotknú bežného občana, podnikateľov či právnikov?Rozhovor s advokátom Michalom Hulenom nahrával Peter Hanák.Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk.

Kultúra má za sebou náročný rok. Mnohé inštitúcie ho zakončili pod vedením dosadeným ministerským duom Martinou Šimkovičovou a Lukášom Machalom. Politické nominácie na čele múzeí tento rok sprevádzali skúsenosti so šikanou na pracoviskách a neodborné zásahy do práce zamestnancov – namiesto vízie systematického rozvoja a zveľaďovania kultúry.V dnešnom podcaste budete počuť Júliusa Barcziho, teoretika umenia, ktorý v rokoch 2014 až 2018 viedol Múzeum Betliar. Barczi je zároveň čerstvým členom iniciatívy Otvorená kultúra, ktorá začína pripravovať plán obnovy a odolnosti kultúry, aj o ňom sa v rozhovore dozviete viac.Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk.

Pre mladých je témou číslo jedna osamelosť. Nehovoríme o tom, čo nás naozaj trápi a čím vnútorne žijeme. Namiesto toho nosíme masky a snažíme sa napĺňať očakávania tých druhých. Tvrdí šéf internetovej poradne pre mladých IPčko Marek Madro. Podľa neho, my dospelí mládež sklamávame pretože im nevieme poskytnúť istoty, ale ani nádej a preto sa deti utiekajú k pochopeniu v online priestore. Výsledkom je prehlbujúca sa radikalizácia mládeže, ktorá môže vyústiť až do opakovania fatálneho násilia, varuje psychológ Madro.„Srdce je malá vec, ale žiada si veľké veci. Ono samo by nepostačilo mačiatku na obed, a predsa mu nie je dosť ani celý svet.“ Napísal svojho času Victor Hugo. Podobne je tomu u našich detí. Na jednej strane neustále verbálne deklarujeme, že deti sú pre nás - i pre celú našu spoločnosť, tou absolútnou prioritou, témou tém, soľou zeme ako i našou budúcnosťou či nádejou. Na strane druhej, v realite, môžeme vidieť ako neustále narastá počet detí, ktoré sužujú vážne psychické a duševné problémy či dokonca stoja na samej hrane voľby medzi životom a nebytím. Trápi ich strach zo zlyhania, obavy z toho, že sklamú očakávania a - na dnešnú dobu plnú modernej komunikačnej techniky, paradoxne až neuveriteľná osamelosť.Zároveň registrujeme i narastajúci radikalizmus mládeže, ktorý už aj tu - na Slovensku, niekoľkokrát udrel s brutálne vražednou silou. K tomu treba prirátať stále pretrvávajúci problém šikany, tlaku od vysoko polarizovanej a frustrovanej spoločnosti nás dospelákov, ako i zlyhávajúci a až zúfalo nedostatočný systém pomoci pre deti vo vážnych ba dokonca až existenciálnych problémoch, ktoré až pričasto balansujú na samej hrane života a smrti. Áno, ide presne o tie deti, ktoré inak tak radi verbálne označujeme za to najdôležitejšie, čo ako spoločnosť vôbec máme. Naše vlastné deti. Čo teda tieto naše deti a našu mládež skutočne trápi, vieme to vôbec? A ako im v tom vieme reálne pomôcť - indviduálne, ale aj ako celá spoločnosť? No a ako si poradiť s týmto obdobím veľkých očakávaní ale i stretov snov, očakávaní s neraz šedivou až krutou realitou - teda sviatkami?Nám sa množia príbehy detí, ktoré chcú riešiť to, čo sa im deje, tak, že upozornia svet tým, že niekomu inému ublížia. Len aktuálne riešime takmer 50 takýchto príbehov. Situácia je naozaj veľmi vážna a náš systém dostatočne nereflektuje na tieto potreby ako i výzvy. Mreže pri bráne ani kamery riešením ozaj nie sú, tým je len dlhodobá a systémová práca s rizikovými prípadmi mladých ľudí, hovorí šéf internetovej poradne pre mladých IPčko psychológ Marek Madro. https://ipcko.sk/ Témy dnešného Rána Nahlas s Marekom Madrom a Frederikou Hazeovou z internetovej poradne pre mladých IPčko. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Sviatky nemusia byť len časom domácej pohody a pokoja. Pre mnohých z nás predstavujú najťažšie obdobie v roku. Rodiny trávia viac času spolu doma. V domácnostiach, kde sa vyskytuje domáce násilie, to však znamená, že ľudia sú dlhodobo uzavretí v jednom priestore s agresorom. Podobne ako počas pandémie, aj počas sviatkov môže byť hľadanie pomoci a východiska výrazne náročnejšie.Čo si všímať vo svojom okolí a ako pomôcť osobe, ktorá zažíva domáce násilie?„Počas Vianoc, keď sa rodiny a priatelia navštevujú, je dôležité všímať si varovné signály. Práve zásah zvonka je kľúčovým faktorom pri naštartovaní pomoci. Dôležité je, aby sa dotyčná osoba necítila sama,“ hovorí sociálna poradkyňa a terapeutka Ivana Klimentová, ktorá sa špecializuje na krízovú intervenciu a násilné či toxické vzťahy. Pracuje pre organizáciu Možnosť voľby. Vysvetľuje, že nie všetci ľudia na Slovensku majú rovnaké možnosti požiadať o pomoc pri odchode z násilného vzťahu.Moderovala Kristína Braxatorová.Ak poznáte niekoho vo svojom okolí, kto zažíva domáce násilie, obrátiť sa môžete, napríklad, na tieto linky a organizácie na Slovensku: Národná linka pre ženy zažívajúce násilie – 0800 212 212, IPčko – 0800 500 333, Linka pomoci obetiam násilia – 0850 111 321, Aliancia žien Slovenska – 0903 519 550. V prípade bezprostredného ohrozenia volajte 112 alebo 158.Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk.

Klinická psychologička Zuzana Kamendy vysvetľuje, ako spoznať moment, keď strácate kontrolu nad pitím, a prečo je veta „daj si aspoň jeden“ nebezpečnou manipuláciou.Vianoce a Silvester máme v našej kultúre neodmysliteľne spojené s hojnosťou, radosťou a oslavami. Pod pozlátkom kolied a svetielok však číha aj odvrátená strana reality.Pre tisíce Slovákov totiž Vianoce nie sú o darčekoch a pohode, ale o obrovskej sebakontrole a úzkosti z toho, aby nesklamali sami seba a dokázali odmietnuť tlak rodiny a známych, ktorí si myslia, že príležitostný sviatočný pohárik im predsa neuškodí.Prečo sa práve najkrajšie sviatky roka menia na rizikové obdobie z hľadiska závislostí? Ako prežiť Silvestra s čistou hlavou a ako pomôcť blízkym, ak vidíme, že to s alkoholom preháňajú? A ako si vytvoriť vlastné tradície, ktoré nemusia byť neodmysliteľne spojené s alkoholom?O spúšťačoch, recidíve či o vnucovaní alkoholu počas návštev sa v dnešnom podcaste Aktuality Nahlas budeme rozprávať s klinickou psychologičkou z Centra pre liečbu drogových závislostí Zuzanou Kamendy.Nahrávala Katarína Runnová.Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk.

Po roku sú tu opäť. Vianoce. Ak by sme šli len po slovenskom výraze - „vianoce“, na prvú by sme v ňom nenašli nič. Pozornejším možno neunikne odkaz na noc. Viac v sebe nesie nemecký ekvivalent Weihnachten – Sväté noci. Či talianske Natale. Je v nich odkaz na tú biblickú noc, keď sa kdesi v júdskom Betleheme práve v noci narodilo dieťa Ježiš. Sväté dieťa, lebo malo byť synom Boha. Aj tá noc sa odvtedy volá svätou – Weihe nacht, v slovenčine akosi skomolene vianočnou. Delia nás od nej už len hodiny. No na rozdiel od pokoja, s ktorým sa zvykne spájať noc, tu máme hektiku predvianočného zhonu. Lebo veď je treba všetko pripraviť. Ako sa pripravuje na tú NOC kapucín, kňaz, misionár milosrdenstva….. a pesničkár Félix Ján Tkáč alias Felice? A aké je to byť rehoľníkom – a teda zasväteným dôsledkom príbehu tej Svätej noci – v spoločnosti, keď vychádzajú zásadné texty, ktoré konštatujú, že Boh nikomu nechýba a aj bez neho dokážu ľudia žiť šťastný život?Pozývam vás do predvianočnej spoločnosti brata Félixa.

Pravými vlastencami a skutočnými konzervatívcami sú dnes liberáli. Práve liberáli sú teraz tí, ktorí obhajujú tradičné poriadky a liberáli tu bránia našu vlasť pre nás všetkých, hovorí antropológ Juraj Buzalka. A ktože sú to tí pornokresťania? Rozoberanie inštitúcií - od verejnoprávneho Telerozhlasu, cez NAKU či Špeciálnu prokuratúru až po aktuálne Úrad na ochranu oznamovateľov. Permanentné útoky na médiá, novinárov, občianskych aktivistov či mimovládny sektor - a to ako sa aktuálne ukázalo i protiústavnou legislatívou. Oslabovanie dôvery v štát, jeho inštitúcie, ale aj dôvery medzi občanmi samotnými. Neustála polarizácia, šírenie lží a demagógie a živenie strachu - dokonca i voči niečomu takému, ako je veda či progres. No a do toho postupný, no čoraz viditeľnejší úpadok štátu a všetkého toho, čo tento štát môže a aj má pre občanov robiť.Havarujúce vlaky, padajúce mosty, nedostavané diaľnice, charitatívne zbierky na život zachraňujúce lieky, zhoršujúce sa výsledky školákov, čoraz masovejší útek mladých mozgov do zahraničia, zdravotnícke služby za stále viac narastajúce poplatky, rozklad ochrany prírody i kultúrnej sféry.No a do toho všetkého čoraz vyššie dane, odvody a tri mnohomiliardové vládne konsolidácie bez prakticky akéhokoľvek zmysluplného výsledku ako i prepad našej krajiny prakticky vo všetkých merateľných parametroch na samých chvost Európskej únie.I tak vyzerá obraz Slovenska na sklonku roka 2025. Štátu postavenom na parlamentnej demokracií. Je však toto ešte demokracia alebo sa to už skôr blíži k tomu, čomu sa hovorí ochlokracia či dokonca kakistokracia, teda vláda toho najhoršieho? Vládne tu ešte rozum alebo nás už opanovali vášne, klanová mentalita a bezohľadné sebectvo na úkor spoločenstva, v ktorom žijeme?Aký príbeh si teda dnes Slovensko vlastne píše? Vieme si to vôbec zadefinovať a chceme aby tento malý kúsok zeme, ktorý voláme našim domovom, mal aj nejakú vyššiu ideu a zmysel?Sedliak je od slova sedieť, teda je to o tom, vysedieť problém, nevšímať si ho, prikrčiť sa a azda ho i nejako prežiť. V tom je základ našej DNA, hovorí autor kultovej knihy Postsedliaci Juraj Buzalka a ako dodáva" "Tak, ako vždy v minulosti závisí od agilnosti a schopností tej malej menšiny, ktorá to môže zmeniť. Nemôžeme čakať, že väčšina sa postaví a bude konať dobro a sama si vyberie tú správnu cestu. To je otázka, na tú elitu, ktorá tu na Slovensku vždy bola elitou, práve na nich sa dnes treba obracať."Témy pre sociálneho antropológa Juraja Buzalku. Počúvate Ráno Nahlas.

„Putinova vojna akoby mi zobrala život, odvtedy žijem v zlom sne“, hovorí Oleksandra Sherhina, ktorú vojna vyhnala z domova na predmestí Kyjeva. Ráno 24. februára. Malo byť dňom narodenín jej syna. Stalo sa dňom vojny. Tiež dňom, keď prišla o prácu. A o pár dní prišla k bolestnému rozhodnutiu, že príde aj o domov. To všetko pre agresiu, za ktorou stál Vladimír Putin. Nemá preňho iné pomenovanie ako terorista. A s teroristom sa nerokuje. Je presvečená, že s takými ľuďmi sa ani neuzatvárajú dohody. Tobôž mierové. Oleksandra Sherhina. Ukrajinka, ktorá našla svoj druhý domov na Slovensku. „Keby som nemala syna, zostala by som tam a šla by som aj na front“, hovorí. Z Ukrajiny ju vyhnala zodpovednosť za jeho bezpečie, vysvetľuje.Na Slovensko ich vojna vyhnala podľa rôznych zdrojov do 400-tisíc. Tie oficiálne hovoria o približne 200-tisíc občanoch Ukrajiny, ktorí tu našli svoj domov v čase vojnového besnenia Putinovej mašinérie. Ide o tých, čo sú pod dočasnou ochranou, s dočasným pobytom či pobytom trvalým. Pre zvyšok bolo Slovensko prestupnou krajinou. Speváci, hudobníci, vedci, ale i ľudia s prozaickejšími povolaniami, ktorí denne nastupujú do prevádzok s pásovou výrobou, či vozia nás v taxíkoch našich miest. Spája ich osud vyhnancov vojnového besnenia. Jednou z nich je Oleksandra Sherhina. Z Kyjeva. S bytom z predmestia, ktoré je neďaleko smutne známej Irpine. Domov opustila už v prvé dni invázie, keďže ruské vojská sa dostali nebezpečne blízko. V okupovanej oblasti – v rodisku mamy – v Berďansku zostala zo zdravotných dôvodov časť príbuzenstva. A ona -Oleksandra – zakotvila v Bratislave. Fotografka Pohody, či Novej cvernovky. A najnovšie aj so skúsenosťou vlastnej kaviarne. Čo robí so životmi vojna? Ako ich premieňa rozpínavosť mocných? A aká perspektíva sa črtá v časoch, keď akoby rástlo porozumenie medzi Trumpom a Putinom, no na úkor záujmov Ukrajincov? Témy pre Oleksandru Sherhinu, Ukrajinku, ktorá našla útočisko v Bratislave. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Zbierky na výzbroj, muníciu a dokonca i rakety pre ukrajinskú armádu. Iniciatíva Darček pre Putina vyzbierala na pomoc pre Ukrajincov už viac ako miliardu českých korún. Aktuálne sa zbiera na 50 sanitiek Oksana. Podporujeme tých, ktorí bojujú pretože sa chcú brániť agresií, hovorí Jozef Dobrík z tejto iniciatívy. A prečo v kognitívnej vojne s Ruskom prehrávame? Príbeh dnes už legendárnej sanitky Oksana sa začal písať v novembri 2024 kedy sa sedem žien zo Slovenska vydalo na Ukrajinu aby brániacej sa armáde priviezli evakuačné sanitky, medzi nimi aj Oksanu. Už o dva mesiace ju však ničivo zasiahol ruský dron. Potreba záchrany ranených priamo z miest bojov však týmto príbehom ani zďaleka nekončí, práve naopak.No a práve o tom je myšlienka aktuálnej zbierky "Operácia Oksana 50," teda nákup 50 poľných sanitiek pre Ukrajinu. Zbierku organizuje občianska iniciatíva Darček pre Putina, ktorá vznikla na podporu ukrajinskej armády po napadnutí nášho východného suseda Ruskom. Z vyzbieranej sumy viac ako miliarda českých korún, tak boli zákupené húfnice, drony, množstvo streliva, lekárničiek, dávok jedla pre vojakov, ale aj vrtuľník Čestmír či dokonca raketa Dana. Za iniciatívou stojí aj grafický dizajnér, ako i bývalý člen vedenia Stratkomu expremiéra Fialu, Jozef "Dodo" Dobrík.Je správne posielať na Ukrajinu zbrane a má to dnes ešte stále zmysel? Neskončí táto pomoc napokon v nejakej ukrajinskej korupčnej schéme a ako tomu táto iniciatíva vie zabrániť? Je toto naozaj naša vojna a čím presne sa nás týka?No a čom je strategická komunikácia štátu a prečo na ňu tento štát prakticky úplne rezignoval? Ako prebieha kognitívna vojna a prečo v nej dnes až zúfalo prehrávame? A vieme vôbec čo sú to tie hodnoty, ktoré tomuto štátu dávajú zmysel a ktoré by stálo za to brániť ich aj zo zbrańou v ruke?Ak mám z niečoho obavy, tak z toho, ako je táto vojna nevidená a ako sme na ňu zúfalo nepripravení. Odolnosť sa však dá budovať aj na úrovni komunity. Hodnoty, ktoré stojí za to brániť, sú všade okolo nás a ak to neurobíme my, zvíťazí tá strana, ktorá do toho investuje viac úsilia. Takže, "Preboha, budujme niečo a bráňme hodnoty, ktorým veríme," odkazuje Dodo Dobrík.Ráno Nahlas s Jozefom Dobríkom z iniciatívy Darček pre Putina. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Premiér Fico je bezmocný. Najmocnejší vo vláde sú teraz ministri, ktorí keby sa vrátili do parlamentu, môžu vydierať“, hovorí o rozpoložení moci vrámci aktuálnej vládnej koalície opozičný poslanec František Mikloško. Poukazuje pritom na mená ako Rudolf Huliak, Martina Šimkovičová či Peter Kotlár. „To sú dnes mocnejší ľudia ako premiér“. „Už sa tejto noci táto vláda nezbaví“ – nestor slovenského parlamentu František Mikloško tak reagoval na prelomenie prezidentovho veta po štvrtkovom nočnom rokovaní. Noc, ktorá nebola vážna len pre obsah rokovania. Noc, ktorá opäť obnažila úroveň nositeľov moci. Alkohol, vulgarizmy, náznaky fyzických stretov. A to všetko ako kontext pre zákon, ktorý sa nielen existenčne dotkne tímu, ktorý vybudoval fungujúci úrad a poskytoval ochranu oznamovateľom korupcie, ale oslabí dôveru v inštitúcie a protikorupčné nastavenie, ako upozorňujú jeho kritici. Slovensko má za sebou jednu z ďalších kapitol z radu „noci dlhých nožov“ z čias Vladimíra Mečiara, ktorá vtedy prekreslila mocenské siločiary až do úrovne inštitúcií. V piatok predpoludním opäť zaznelo, že „včerajšia noc sa zapíše do dejín“ a „vláda sa jej nezbaví“ – František Mikloško teraz hovoril o vláde Roberta Fica. Čo nezmazateľné na nej vidí? A kam nás takéto škvrny ťahajú? Otázky na Františka Mikloška. „Premiér Fico je bezmocný. Najmocnejší vo vláde sú teraz ministri, ktorí keby sa vrátili do parlamentu, môžu vydierať“, hovorí o rozpoložení moci vrámci aktuálnej vládnej koalície opozičný poslanec František Mikloško. Poukazuje pritom na mená ako Rudolf Huliak, Martina Šimkovičová či Peter Kotlár. „To sú dnes mocnejší ľudia ako premiér“. „To je až neuveriteľné. Oni dostali zelenú kartu, majú voľné ruky. Samozrejme, že asi budú cítiť nejakú hranicu, ale sú neodvolateľní. Premiér je v tejto chvíli bezmocný. Jeho ústavné právomoci, že môže kedykoľvek odvoliť ministra, sa veľmi spochybnili“Čiže, vy hovoríte, že premiér ako najmocnejší muž tejto krajiny je bezmocný smerom k svojej vláde, ku koalícii?„Bezmocný. Najmocnejší ľudia sú teraz ministri v tej vláde. Keby sas vrátili do parlamentu, môžu vydierať a odísť do opozície. To sú dneska mocnejší ľudia ako premiér.“Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Pri schvaľovaní konsolidačného balíčka vláda sľubovala úspory v rádoch stoviek miliónov. Ak by však vláda chcela takto masívne šetriť, potrebovala by k tomu audity, ktoré by identifikovali možné úspory. Šéf slovenských auditorov ale o takejto objednávke od štátu nič nevie. Zatiaľ nevidieť žiadnu snahu, že by táto vláda reálne chcela šetriť, hovorí šéf Slovenskej komory auditorov Milan Mozolák. "Tahle země nevzkvétá." Pamätné novoročné slová prezidenta Václava Havla, ktoré vyslovil krátko po páde komunistického režimu a desaťročiach nefunkčnej totality. Slová "Táto krajina nevzkvéta" však môžeme vysloviť aj dnes, 36 rokov po Novembri 89. Slovensko nerozkvitá.Slovensko sa v rebríčku časopisu The Economist porovnávajúcom ekonomiky členských štátov OECD ocitlo na samom dne. poviete si, jedna lastovička leto nerobí, no táto krajina sa prepadáva na samý chvost štátov EÚ už prakticky vo všetkých merateľných parametroch.Po troch kolách vládnej konsolidácie, v rádoch miliárd, je rozpočtový deficit prakticky rovnako vysoký. No a napriek neustále sa zvyšujúcim daniam či odvodom sa kvalita i rozsah služieb štátu neustále zhoršuje. Mladé mozgy z krajiny utekajú, investori s príchodom váhajú, podnikateľom sa rastúce dane platiť nechce a úpadok zdravotníctva, školstva aj infraštruktúry - pripomeňme si aktuálne vlakové nešťastia, sa už nedá nijako zamaskovať.No a vládna koalícia? Tá sa namiesto budovania Slovenska - ako lepšieho miesta na život, radšej zaoberá sama sebou, vykonštruovanými pseudotémami a najmä, svojim vlastným pohodlím.Táto krajina nerozkvitá. Je december 2025 - predvečer 33. výročia vzniku Slovenskej republiky, a Slovensko nerozkvitá.My nevieme povedať, či viac ako 99 percent informácií od ekonomicky aktívnych subjektov je naozaj spoľahlivých a potom sa nemôžeme čudovať, že keď sa príjme akékoľvek opatrenie, tak sa míňa účinkom. A dôvod? Je postavené na nedostatočných informáciách. Dáta sú, ale nie sú využívané alebo sa kompetentní nimi neriadia, tvrdí Milan MozolákPrečo je to tak a čo s tým ešte vieme a chceme urobiť? Témy pre šéfa Slovenskej komory auditorov Milana Mozoláka. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Po príjmovej, energetickej, zelenej či menštruačnej chudobe tu máme aj chudobu dopravnú. A ak je Slovensko paradoxne bohaté na chudobných, alebo tých na pokraji chudoby – máme ich viac ako 980 tisíc, čiže zasahuje každého šiesteho Slováka - rozširujú sa aj prejavy, kde nás chudoba zasahuje.Najnovšie to analytici Inštitútu 2050 mapujú v oblasti chudoby dopravnej. Dostupnosť verejnej dopravy, nadväznosť spojov či schopnosť bez väčších problémov sa dopraviť do školy, práce či k lekárovi. Práve toto sú oblasti, ktoré skúmali.Prieskum však zachytil aj iné vážne situácie: 43% slovenských domácností zažíva situáciu, že deň pred výplatou majú v peňaženke dvadsať eur. Štvrtina domácností to zažíva „skoro stále“, pätina „niekoľkokrát“ do roka.Aj to je Slovensko týchto dní.Pozrieme sa naň so sociológom a analytikom Inštitútu 2050 Tomášom Chabadom.„Dáta, ktoré máme k dispozícii, nám ukazujú, že ekonomická situácia slovenských domácností alebo časti slovenských domácností je naozaj veľmi zlá,“ tvrdí Chabada. „Majú k dispozícii málo finančných zdrojov a potrebujú pokryť rôzne potreby a bohužiaľ u niektorých domácností práve doprava je oblasť, kde sa potom snažia škrtať výdaje, čo môže do veľkej miery komplikovať ich život, ale aj rôzne ďalšie oblasti,“ dodáva analytik.Ako si máme predstaviť dopravnú chudobu? „Ako situáciu, keď doprava začne ľuďom vážne obmedzovať život. Napríklad nemajú sa ako dostať dôstojne do práce, do školy, k lekárovi alebo na nákup,“ vysvetľuje Chabada.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Kresťanský totalitarizmus. Tak sa volá systém, ktorý navrhol ideológ Slovenského štátu Štefan Polakovič. Chcel zakázať všetko, čo bolo podľa neho nemorálne, vrátane antikoncepcie, bezdetných a jednodetných rodín. Myšlienky, ktoré odporovali jeho svetonázoru, chcel „potláčať tak bezohľadne ako zločin“ a ich predstaviteľom chcel „vziať možnosť prejavenia mienky“. Historička Michaela Lenčéšová napísala knihu Ľudácky mozog – Štefan Polakovič a slovenský politický katolicizmus. Od ľudáctva sa v emigrácii v Argentíne dostal až k podpore Mečiara. Štefan Polakovič naformuloval aj tzv. slovenský národný socializmus. Nebol mix nacizmu a katolicizmu guláš? Podľa historičky z Ústavu pro soudobé dějiny Akademie věd ČR sa treba pozrieť do histórie. Antiliberalizmus a antiprogresivizmus, naratívy o morálnom úpadku spoločnosti a konšpiračné teórie, ktoré šírila sama cirkev, sú tu už viac ako 100 rokov. Kde pramenia a ako súvisia s tým, že fašisti obnovili Vatikánsky štát? Štefan Polakovič bol kňaz, ale vidíme ho aj v gardistickej uniforme. Neveril, že človek je prirodzene dobrý, a preto podľa neho nemôže fungovať demokracia, a preto potrebujeme totalitu. Držal sa hesla „Hlinkov duch, Hitlerove metódy“. Okrem Židov navrhoval deportovať zo Slovenska aj Maďarov. V jeho ideológii nájdeme aj tie isté myšlienky ako dnes tvrdí hnutie Dark Enlightenment: Že osvietenstvo a racionalita sú zlé. Michaela Lenčéšová naznačuje, že v Polakovičovi možno nájsť aj korene mnohých politík, ktoré dodnes presadzujú katolícku morálku, tzv. právo na život a podobne. Nahrával Peter Hanák.

Po kriedovej revolúcií sa opäť stali predmetom záujmu verejnosti. Ich však trápi zlyhávajúce školstvo, ale i ataky politikov spochybňujúcich ich právo hovoriť do vecí verejných. Čím žije naša mládež, prečo čoraz viac odchádza zo Slovenska a o čom je Olympiáda kritického myslenia? Radi, často a najmä - čo najviac verejne, o nich hovoríme ako o tom najcennejšom, čo vôbec máme, ako o našej nádeji a predovšetkým, hovoríme o nich, ako o budúcnosti tejto krajiny. V realite však čelia vzdelávaciemu systému, v ktorom ešte stále silne prevláda tlak nezmyselného memorovania, bezúčelného testovania a stupňujúcich sa nárokov permanentných skúšok a všemožných previerok, ktoré pritom opakovane ukazujú, že kvalita nášho školského systému dramaticky upadá. K tomu treba pripočítať doslova epidémiu depresií, úzkostí či stavov osamelosti a odcudzenia, na ktorý zasa náš zdravotný systém nevie dať dostatočne relevantnú odpoveď. No a navyše, dnes si pri i tom najmenšom a nanajvýš slušnom náznaku nesúhlasu od samotného predsedu vlády v diskusií vypočujú, že keď sa im tu nepáči, majú sa zbaliť a ísť bojovať na Ukrajinu. Výsledkom je, že v čoraz masovejšej miere z tejto krajiny odchádzajú študovať do zahraničia a čo je oveľa horšie, veľká časť tých najšikovnejších a najtalentovanejších z nich, sa sem vrátiť vôbec neplánuje.I tak by sa dala popísať situácia toho skutočne - a v tomto prípade, naozaj najcennejšieho, čo tu vôbec máme - našich detí. Dnes študentov a žiakov, no už zajtra presne tých, ktorí v tejto krajine prevezmú zodpovednosť za celé naše ďalšie smerovanie. Medzi nich patria aj naši dnešní hostia, ktorí sú spojení s Olympiádou kritického myslenia, ako i Slovenskou debatnou Asociáciou, Jakub Bohuš a Lea Pálešová. Debatu nemôžete vyhrať pokiaľ oponenta nepočúvate a nechcete mu porozumieť, tvrdí Jakub Bohuš zo Slovenskej debatnej asociáciePekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Najväčším dopadom tejto legislatívy, ak bude prijatá, nebudú pokuty. Sú samozrejme, nepríjemne, no zaplatíme ich všetci, pretože sa na ne musíme poskladať. Najväčší dopad na našu spoločnosť bude ten, že mnohí oznamovatelia stratia dôveru voči tomu úradu,“ hovorí Katarína Batková z Via Iuris. A dodáva, že výsledkom bude slepota voči korupcii.Vládna väčšina dokonáva rušenie Úradu pre oznamovateľov korupcie. Sama hovorí o jeho transformácii a rozšírení záberu jeho činnosti. Ochranu oznamovateľov chce rozšíriť aj o obete trestných činov. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok ako navrhovateľ hovorí o ochrane „len ozajstných oznamovateľov protispoločenskej činnosti“. Opozícia totiž kričí, že ide len o jeho pomstu za Čurillovcov, pre ktorých dostalo jeho ministerstvo stotisícovú pokutu. Minister totiž na nich siahol bez ohľadu na to, že boli pod ochranou úradu.Už sa stihol ozvať Brusel, generálny prokurátor, prezident i ulica. Eštokov Hlas v závere týždňa zmierňoval niektoré kritizované ustanovenia, za čo si vyslúžil kritiku Smeru a konkrétne Tibora Gašpara. Podstata zostáva, ozýva sa z opozície: súčasný úrad sa zruší a s ním i jeho nepohodlná riaditeľka. A nového dočasného šéfa si vyberie priamo koaličný predseda parlamentu.A zaplatí za to štát - upozorňuje rušený úrad, pričom poukazuje na možné sankcie Bruselu.Čo Slovensku hrozí a ako vidí dôvody na rušenie úradu na ochranu oznamovateľov korupcie Katarína Batková z Via Iuris?„Je to útok na nezávislé inštitúcie, ktoré nedokážu ovládať politici iným spôsobom. O to dôležitejšie a podstatnejšie je tie inštitúcie chrániť,“ hovorí Katarína Batková. „Je potrebné ukazovať, že to nie je v poriadku pristupovať k nezávislým inštitúciám takýmto spôsobom,“ dopĺňa.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

V momente ak Ukrajina padne, sa môže stať, že proti nám nebude stáť jedna, ale rovno dve najlepšie vycvičené armády na svete: Ruská - a v jej radách aj časť ukrajinskej armády, varuje vojnový reportér Tomáš Forró. Ako vážne to myslíme s tým, že Európa je "našim miestom pre život," pýta sa. 1383 dní alebo 3 roky a vyše 9 mesiacov. Už toľko trvá vojna na území nášho východného suseda - Ukrajiny. S pôvodne Putinom ohlásenej krátkej Špeciálnej vojenskej operácie sa tak stala plnoformátová a nesmierne krvavá vojna, v ktorej Rusko deň čo deň nivočí ukrajinské domovy a zabíja ukrajinských občanov. Koniec tohto najničivejšieho konfliktu na európskom území je pritom stále v nedohľadne. Mierové pokusy z dielne amerického prezidenta Donalda Trumpa - či skôr z dielne jeho proruských vyjednávačov, sú pre Ukrajincov absolútne neprijateľné, no a Rusko o žiadny mier - aspoň taký, ktorý by nebol kapituláciou Ukrajiny, záujem nejaví.Namiesto ukončenia bojov tak pokračujú dennodenné nálety ruských rakiet a dronov na ukrajinské mestá ako i veľmi pomalý - a za cenu brutálnych obetí vykúpený, no i tak vytrvalý postup ruskej armády. Ukrajine pritom dochádzajú vojaci a jej morálku oslabil aj obrovský korupčný škandál, v ktorom figuruje najbližšie okolie samotného prezidenta Zelenského. Takzvaná mindičgate otriasla i odhodlaním európskych donorov, bez ktorých peňazí však Ukrajina nemá šancu prežiť. No a na dvere nám už klope zima, ktorá bude podľa všetkých predpovedí pre našich východných susedov asi najnáročnejšia od začiatku vojny. Ako tento krvavý konflikt skončí a môže skončíť v nejakej dohľadnej dobe? Ako vnímajú dnes vojnu samotní Ukrajinci a to aj tí priamo na frontovej línií? A ako otriasol korupčný škandál Zelenského blízkeho okolia ich morálkou a odhodlaním? No a prečo sa ruská agresia na Ukrajine bytostne týka aj nás, tu na Slovensku?Čas ukáže, ukáže či Ukrajina vyhrá alebo prehrá i to, či Európa - ako ju poznáme, ostane. No ak neostane, lebo ju Rusko napadne, tak potom dospejeme k tomu, že sme nemali právo hovoriť si, že toto je "naše miesto na život." Ak sme neboli ochotní ho brániť a ani platiť tých, ktorí bojujú za nás, tak to znamená, že sme to právo asi nemali, hovorí Tomáš Forró. Témy pre vojnového reportéra, ktorý situáciu na Ukrajine dobre pozná i priamo z vojnových zákopov Tomáša Forróa. Pekný deń a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Na sociálnych sieťach sa stále hráme na niečo krásne a pekné. A nehovoríme o našich zlyhaniach, nehovoríme o našej ceste. A možno práve mladí ľudia potrebujú počuť, že život nie je len o pekných obrázkoch,“ hovorí bývalá manažérka Ivana Molnárová. So svojimi pádmi, vzletmi i traumami sa najnovšie vyrovnáva v knižnej spovedi. „Je naozaj o ceste a tá cesta nás formuje. A patria tam aj pády. Aj vzlety. Patrí to tam všetko k životu. Ale keď o tom nebudeme hovoriť, tak všetci si myslia, že bez toho to máme ľahké,“ dodáva.Kto som, keď sa nik nepozerá? Čo je len iná formulácia toho, kto som sám pred sebou, kto som v skutočnosti?Otázka z radu najprirodzenejších. Koľkí z nás si ju však pripustili k telu? Niektorí sa k nej nedopracujú po celý život. Lebo predpokladá odvahu. A úprimnosť. Keď sa jej ale vydajú – ovocím môže byť nielen nepoznaný pokoj, ale aj nové horizonty života. Cesta z neviditeľnosti škaredého káčatka, poznačeného potlačenými traumami. Cez etapu, ktorá na papieri nemala chybu - „dobrá práca, rešpekt, stabilita“, no s „vnútorným pocitom prázdna“. K príbehu životnej spokojnosti, ktorá sa chce rozdávať.Prichádza s ním niekdajšia výrazná tvár pracovného portálu, svojho času ocenená Manažérka roka a najnovšie žena, ktorá hovorí, že našla samú seba. Cez neraz bolestivé priznanie vlastnej stratenosti až k otázkam o svojom poslaní. Cestou bola kniha, ktorú napísala. A hovorí o nej ako o vlastnej spovedi o strate a hľadaní.Hosťom Ráno Nahlas je Ivana Molnárová. „Hovoriť o bolesti nie je slabosť. Je prvým skutočným krokom k uzdraveniu,“ priznáva. „Pravdivosť voči sebe samému je ako baterka, ktorá nám pomáha osvetliť tmavé miesta v našej mysli a duši. Nie je to vždy príjemné, ale práve tam, kde objavíme pravdu, sa začína skutočný rast,“ dodáva Ivana Molnárová.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Naša zahraničná politika je paškvilom štátu, ktorý vie, kde je jeho strategicky sever. My nemáme už ani žiadnych spojencov. Čo z takejto politiky máme? Pýta sa Peter Weiss. Podľa neho sa zahraničná politika Ficovej vlády úplne rozpadla. Dôvodom je cynizmus samotného premiéra. A o čo ide v kauze Benešových dekrétov?Dekréty prezidenta Beneša sú späť. Po rokoch hibernácie sa do slovenského politického diskurzu opäť vrátili tzv. Benešove dekréty. Postaralo sa o to Progresívne Slovensko, ktoré sa síce menu Beneš úzkostlivo vyhýbalo, zároveň však verejne žiada aby sa citujem: "Pri posudzovaní žalôb na určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam spojeným s konfiškačnými rozhodnutiami, dodržiaval princíp, že dekréty prezidenta Československej republiky sú ako súčasť slovenského práva vyhasnuté a na ich základe nie je možné robiť rozhodnutia zakladajúce nové právne skutočnosti." Benešove dekréty, ktoré sú na jednej strane kostrou povojnového usporiadania Československa a na strane druhej, sú symbolom uplatňovania kolektívnej viny voči vlastným občanom, totiž i naďalej majú na Slovensku právnu váhu. Svedčí o tom aj aktivita Slovenského pozemkového fondu, kde sa čoraz viac obnovujú konfiškácie pôdy so spätnou - a povojnovou, platnosťou.Náš južný sused - na čele s Ficovým spojencom Orbánom, pritom opakovane, cielene a vedome oživuje myšlienky Veľkého Maďarska ako i trianonskej krivdy a snahy o jej revíziu.Ako Orbán, tak i Fico sa pritom stávajú páriami Európskej únie vo vzťahu k Rusku a jeho brutálnej a krvavej agresií na Ukrajine no a zmeniť to zrejme nedokáže ani snaha o resuscitáciu vyhasnutej Vyšehrádskej spolupráce. O čo vlastne ide v zahraničnej politike Roberta Fica, ktorá síce verbálne deklaruje suverenitu na všetky štyri svetové strany, no fakticky sa s politikou našich kľúčových spojencov čoraz viac a principiálne rozchádza? Kde sú limity toho, čo nás v zahraničnej politike tejto vlády ešte dokáže prekvapiť a prečo sa nijako nedá uchopiť jej strategický "Sever"? No a napokon, koho je Robert Fico vlastne premiérom a je to skutočne Slovenská republika - ako člen EÚ a NATO - ktorej Robert Fico premiéruje a premiérovať v budúcnosti aj chce?Toto je absolútne nezodpovedná, avanturistická politika. Je protištátna, protinárodná a je absolútne proti budúcnosti tohto národa. A je to i mravná degradácia národa. Hovorí pre Ráno Nahlas exdiplomat Peter Weiss. Ráno Nahlas s bývalým veľvyslancom v Maďarsku i Česku Petrom Weissom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Kombinácia starnutia zdola, že detí sa bude rodiť menej. Kombinácia toho, že ľudia budú žiť dlhšie. Kombinácia toho, že do dôchodkového veku sa dostanú spomínané generácie Husákových detí. To je vražedná kombinácia,“ hovorí demograf Branislav Bleha.Je nás o osemtisíc tristopätnásť menej v porovnaní so situáciou spred roka. Údaj, ktorý zaznamenal štatistický úrad. Slovensko má teda k tretiemu tohtoročnému kvartálu 5 miliónov 413-tisíc 191 obyvateľov. Úbytok pritom zaznamenávame už piaty rok za sebou. Zlomom bol covidový rok 2020/2021 – vtedy bola bilancia ešte dramatickejšia - mínus 25-tisíc.V kontraste k nášmu v úvodzovkách „vymieraniu“ a starnutiu sú globálne dáta: Zemeguľa prekročila v novembri pred tromi rokmi hranicu ôsmich miliárd a stále je nás viac.Ak teda v našich končinách ľudský druh starne a vymiera, prečo sa mu inde darí lepšie? A kde vlastne?Globálny juh – subsaharská Afrika či južná Ázia versus vyspelý sever, ktorého trendy sa zrkadlia aj u nás.Vyššia pôrodnosť, mladšia štruktúra a početnejšie rodiny versus nízka pôrodnosť, starnúca populácia, neskoršie zakladanie rodín a exodus mladých. S možnými dôsledkami v našich končinách: dramatický tlak na dôchodkový systém, nedostatok pracovnej sily, spomalenie ekonomiky a odumieranie regiónov.Sú však aj v našej hemisfére príklady hodné nasledovania – severské štáty či Francúzsko. S podporou prorodinných opatrení a otvorených rúk pre prisťahovalcov.Ako sme na tom s demografiou u nás doma a čo hovoria trendy v našom správaní? Téma pre Branislava Blehu, demografa Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Byť dobrým učiteľom znamená rozprávať sa so žiakmi a tam sú dovolené všetky otázky. Ak sa niekto otázok bojí alebo ich zhadzuje falošnými dilemami o strieľaní, tak je to prejav zúfalstva, hovorí ocenená a skúsená učiteľka Eva Oravcová. Prečo naše deti odtiaľto hromadne utekajú?Rovnako ako v Novembri 1989, tak i dnes - po 36. rokoch, sa opäť stali predmetom verejného záujmu. No a ako vtedy- keď z nich komunisti robili nesvojprávne západnou propagandou oblbnuté deti, tak aj dnes o nich často počúvame, že je to iba akási ľahko zmanipulovateľná masa nezrelých mládežníkov, ktorým vôbec neprísluší zasahovať do verejného diania. Sú to pritom presne tie isté deti, o ktorých tak radi verejne deklarujeme, že je to naša budúcnosť, na ktorej nám v tejto spoločnosti údajne záleží najviac zo všetkého. Ale, je tomu naozaj tak? Isteže, záleží nám na našich deťoch, zjavne však iba do momentu, keď prejavia svoj vlastný názor. Názor, ktorý zodpovedá ich veku, mladíckym ideálom, ale ktorý sa s tou našou - neraz životom i kompromismi obrúsenou realitou, otvorene a kruto zráža. Veď, ako inak by tomu napokon malo byť?To, čo našim deťom ponúkame je pritom ďaleko za hranicou našich vlastných možností. Výsledky nedávneho medzinárodného testovania PISA totiž označil i samotný minister školstva za doslova "národnú tragédiu." Výsledky totiž ukazujú Slovensko ako krajinu, kde až príliš mnoho našich študentov nerozumie tomu, čo čítajú (ak vôbec čítajú) a kde až príliš veľa našich žiakov uviazlo v pasci socioekonomického prostredia, z ktorého pochádzajú. No a hlboko pod priemerom vyspelých krajín OECD sme na tom aj v matematike.Pomôže zavedenie povinnej maturity z matematiky a prečo dnes máme na Slovensku už len pár špecializovaných matematických tried? Čo môže matematika dať našim deťom a ako ju učiť tak, aby zaujala? No a čo dnes vlastne trápi našu mládež a čo zasa kvári slovenských učiteľov? A napokon, prečo toľko našich detí hromadne z tejto krajiny uteká a dá sa to vôbec nejako zastaviť?Témy a otázky pre dlhoročnú učiteľku jednej z mála špecializovaných tried matematiky na Gymnáziu JG Tajovského v Banskej Bystrici a laureátku ceny Nadácie Dionýza Ilkoviča Evu Oravcovú. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vojna na Ukrajine má svoje veľké i malé dejiny. A rovnako veľké i malé príbehy v nich. Ak tým veľkým aktuálne dominuje tzv. mierový plán a diplomatická horúčka telefonátov (i tých uniknutých), stretnutí či rozhovorov na najvyššej úrovni, malé dejiny tejto vojny sa zdanlivo paradoxne píšu aj na Slovensku:- sanitkami, ktoré posielame na front,- kamiónmi materiálnej pomoci,- i dodávkami dobrovoľníkov, ktorí pravidelne otáčajú tisíce kilometrov, aby sa podelili s postihnutými Putinovou agresiou.Jednou z kapitol tých malých dejín vojny je aj dobročinná zbierka Vianočná krabička pre ukrajinské deti, ktorá premieňa použité topánkové krabice na obaly radosti pre malých Ukrajincov. Zo Slovenska odchádzajú už v týchto hodinách, aby svojich adresátov zastihli ešte do Vianoc.Stojí za ňou aj bývalý spravodajský fotoreportér so skúsenosťou z Iraku či Kurdistanu Anton Frič, v spolupráci s dobrovoľníkmi zo združenia Vaša charita.Má ešte zmysel pomáhať Ukrajincom, ak aj v čase vojny dávajú priestor korupcii? A v akých podmienkach sa žije v blízkosti frontu? Nie je nebezpečné ísť tam hoc s darčekmi, keď taký šahíd ich nerozozná?Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Slovensko nie je len v hlbokom úpadku, my dnes padáme strmhlav do priepasti. Hovorí v Ráno Nahlas šéf NKÚ Ľubomír Andrassy. Tento pád nás bude veľmi bolieť. Nebude však bolieť tých, ktorí tu dlho parazitovali na verejných i EÚ zdrojoch, ale bude to bolieť nás - teda tých, ktorí odtiaľto nemajú kde a ani začo odísť, dodáva predseda Najvyššieho kontrolného úradu. A prečo nám zdravotníctvo ukradli lobisti?Úrad na ochranu oznamovateľov končí, po zániku verejnoprávnej RTVS je scenár už evidentne úplne jasný. Priveľa nezávislosti v tomto štáte môže mať fatálne následky. Môžete byť síce nezávislou inštitúciou v zmysle zákona, no ak sa tejto vládnej moci znepáčite, proste vás vygumujú. Bude ďalším na rade i samotné NKÚ?Najvyšší kontrolný úrad totiž už pol roka nepokryte a veľmi hlasno hovorí, že naše verejné zdravotníctvo ovládli záujmy súkromných lobistických skupín. To zdravotníctvo, do ktorého síce smeruje 10 miliárd ročne, no napriek tomu sa v ňom na drahé lieky pre našich blížnych zbierame po rôznych internetových charitách. Na miliónové zisky majiteľov Zdravotných poisťovní však akosi peniaze vždy sú. A premiér? Ten mlčí, k zisteniam NKÚ sa nevyjadruje a naše zdravie i životy - ako premiérsku tému, verejne uchopiť nechce. Miliardy z eurofondov pritom dokáže Slovensko čerpať iba v žalostnej desatine toho, čo sa nám ponúka. Ako to čerpanie vyzerá v praxi, nám priam demonštratívne predviedla takzvaná penziónová výzva. Penzióny, ktoré penziónmi nikdy neboli a v ktorej sa z vyše 50. skontrolovaných penziónov našli pochybenia v deviatich z nich, pričom šesť už vyšetrujú aj OČTK. Minister pôdohospodárstva problém nevidí no a PPAčka - známa aj z kauzy Dobytkár, stále nedisponuje pečiatkou dôveryhodnej inštitúcie. K tomu môžeme pripočítať aj kauzy ministra Migaľa či dnes už bývalého vicepremiéra Kmeca, ktorý po odvolaní z vlády mieri do čela parlamentného výboru. Natíska sa preto zásadná otázka. Naozaj vieme, kam všetky tie zvyšujúce sa dane či odvody, ktoré od nás táto vláda žmýka už v treťom konsolidačnom kole, smerujú, čo s nimi vláda robí a ako to, že ich nevidieť v zlepšujúcich sa službách tohto čoraz viac kolabujúceho a rozpadajúceho sa štátu? A ak to nevidieť a ani necítiť, prečo máme tento "Potemkin" - oficiálne zvaný aj ako Slovensko, vlastne financovať? A prečo nevyvodzujeme zodpovednosť za chyby či hriechy politikov a štátnych manažérov? Témy a otázky pre šéfa Najvyššieho kontrolného úradu. Ráno Nahlas, tentoraz opäť pravidelný rozhovor so šéfom NKÚ Ľubomírom Andrassym. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vojna či mier? Svet stojí pred dilemou – na jednej strane sme svedkami mierových rokovaní, svetoví lídri a generality sa zaoberajú návrhmi nejasnej rusko-americkej proveniencie, Ukrajina však na dennej báze ráta obete raketových či dronových útokov. Naviac – zaznievajú znepokojivé scenáre o poslednom pokojnom lete, ktoré je pred nami a o prípravách Moskvy na útok proti niektorému z malých štátov Únie.A u nás vláda ústami premiéra odobruje už prvý nástrel mierovej dohody, ktorá počíta síce so suverénnou Ukrajinou, no bez Krymu a Donbasu, s červenou pre NATO i pre jeho ďalšie rozširovanie, s vyriešením akýchsi „nejasností posledných 30-ich rokov“ či výraznú redukciu ukrajinskej armády. Zoznam, ktorý sa za pár dní výrazne zmenil, no z našich končín zarezonovala aj preferencia Ukrajiny „kompletne pod ruským vplyvom“, ako ju predstavil druhý muž rezortu obrany Igor Melicher zo Smeru.Z toho Smeru, ktorý dostal do programového vyhlásenia volanie tejto vlády po presadzovaní „v prvom rade záujmov Slovenska“. Paradoxne v čase, keď je náš východný sused pod krvavou agresiou Moskvy.Aký je pohľad Tomáša Valáška, poslanca opozičného PS, ktorý je aj „tieňovým“ ministrom obrany?Sú prvoradé záujmy Slovenska, či hľadanie priesečníkov so záujmami partnerov, zvlášť v čase vojny?„Chceme, aby Ukrajina bola v pozícii naďalej klásť efektívny odpor. Najväčšou pomocou zo strany Slovenska bola práve vojenská pomoc. Je hanebné, že ju Robert Fico odoprel,“ tvrdí Tomáš Valášek, tieňový minister obrany opozičnej strany PS. „Naopak, tým, že rétoricky podporil Vladimíra Putina a vyzýva Ukrajinu na de facto kapituláciu, len predlžuje vojnu, lebo dáva Vladimírovi Putinovi dôvod myslieť si, že on bude vedieť zlomiť Západ politicky,“ dodáva.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

V zdravotníctve sa šetrí na všetkých frontoch. Do systému nové lieky prakticky nevstupujú a na výnimku sa k ním už nedostaneme. Budeme cestovať do zahraničia a platiť si liečbu z vlastného vrecka? Pýta sa predsedníčka Slovenskej aliancie zriedkavých chorôb Tatiana Foltánová. Záleží štátu na našich životoch? Ak áno, prečo to necítia naši najzraniteľnejší?Sú tu, všade medzi nami. Naše mamy, otcovia, sestry, bratia či dokonca i naše vlastné deti. Sú ich státisíce a bojujú o svoj život, o vlastné prežitie či aspoň o akú takú kvalitu ich života. Ľudia zo zriedkavými ochoreniami, či tí, ktorí potrebujú moderné lieky alebo inovatívnu liečbu. A sú ich státisíce.Namiesto toho aby ich problémy riešil náš zdravotnícky systém, do ktorého už i tak nalievame zhruba 10 miliárd - a v ktorom je priestor i na také niečo, ako sú zisky Zdravotných poisťovní, ich dnes ale čoraz častejšie stretávame na charitatívnych internetových zbierkach, kde doslova žobrú o možnosť holého prežitia. I to je Slovensko v roku 2025.Ide totiž o lieky, ktoré môžu zachrániť život, alebo výrazne zlepšiť zdravotný stav – no pacienti sa k nim neraz nedostanú. Minister zdravotníctva totiž tieto lieky prakticky stopol a odôvodňuje to najmä argumentom finančnej neudržateľnosti či netransparentnosti systému. V tejto rovnici tak ide ako o naše životy a zdravie, ako aj o ozaj veľké peniaze, či proste snahu skonsolidovať verejné výdavky.Po prakticky pol roku intenzívnych rokovaní o tejto téme však strešné propracientské a pomáhajúce organizácie dávajú od vyjednávania s ministerstvom zdravotníctva ruky preč a rokovania pozastavujú. To, čo táto vláda pripravuje, rozhodne nie je to, čo by pacientom pomohlo. Pacientom sa pohorší, nielen tým so zriedkavými ochoreniami, ale nám všetkým, varuje T. Foltánová. Už lekári samotní odporúčajú takýmto pacientom aby si zakladali crowdfundingové darovacie výzvy a to i pre pacientov v ozaj vážnych zdravotných peripetiách so zriedkavým či onkologickým ochorením, dodáva Stískalová. Aký bol dôvod rokovania stopnúť a skutočne tejto údajne sociálnodemokratickej a národnej vláde záleží na našich životoch a zdraví? Aká je cena nášho života na dnešnom Slovensku? Ako nastaviť systém liečby zriedkavých ochorení, prístupu k moderným inovatívnym liekom a dá sa na tom ušetriť tak, aby sme zbytočne neumierali? No a prečo sa vlastne musíme na takúto liečbu zbierať na Doniu, keď si i tak platíme zdravotné odvody a do zdravotníctva rok čo rok tečú nemalé miliardy? Témy pre Simonu Stískalovú z Platformy pomáhajúcich organizácií a Tatianu Foltánovú, predsedníčku Slovenskej aliancie zriedkavých chorôb. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bez podpory kolegov by som to nedala,“ spomína Klára Hudáková, ktorá má za sebou skúsenosť hromadnej výpovede v Slovenskej národnej galérii po tom, ako do nej ministerka Šimkovičová dosadila svoje vedenie. „Som hrdá, že sme boli schopní ukázať takúto silu a odvahu,“ dopĺňa. „Je na to potrebná vnútorná sila, vnútorná integrita, s ktorou žijete každý deň a ktorá sa potom prejaví práve v ťažkých krízových situáciách, keď stojíte pred náročným rozhodnutím.“Výpoveď – a to hromadná – ako výkrik o kolapse jednej inštitúcie. Slovensko ju zažilo koncom januára. Stovka zamestnancov Slovenskej národnej galérie vtedy predstúpila pred verejnosť a povedala svoje „nie“ účasti na jej kolapse. Na kolapse, za ktorým boli nominácie ministerky Šimkovičovej.Odvolanú Alexandru Kusú, ktorá stála za zaodením galérie do nového krásneho šatu, v priebehu pol roka vystriedali z rozhodnutia ministerky hneď traja štatutári. Ich spoločným menovateľom však bola nekompetentnosť – o ktorej vydala svedectvo hromadná výpoveď zamestnancov galérie. Za verejný tlak a trištvrte ročnú obranu inštitúcie pred rozkladom teraz dostali ocenenie Biela vrana.Lebo silné a sebavedomé inštitúcie sú predpokladom zdravej demokratickej spoločnosti. Ich obrana je tak obranou demokracie.Výpoveď z protestu však má aj iné tváre: obavy z budúcnosti a boj s démonmi neistôt, či najobyčajnejšie hľadanie novej práce.Koľko odvahy je na to potrebné? Otázka a témy pre Bielu vranu Kláru Hudákovú, niekdajšiu hovorkyňu galérie, ktorá ju našla v potrebnej miere.„Občiansky odpor tu potrebuje injekcie podpory, odvahy a energie, inštitúcie si musíme brániť,“ hovorí Hudáková.Hovorí, že ju napĺňa radosťou, že krok odporu v SNG si niekto všimol. „Môže to byť aj nejaká satisfakcia pre kolegov za to, čo urobili a zároveň to môže povzbudiť, alebo inšpirovať ľudí v iných inštitúciách, v iných prostrediach, ktorí si nie sú istí, či sa môžu ozvať, majú ozvať, čo majú robiť,“ hovorí.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Valí sa na nás náboženské tmárstvo. Kresťanstvo však nemôže byť obranou bieleho patriarchátu voči LGBTI komunite. Katolícka hierarchia trpí imperiálnym myslením a nevysporiadaným vzťahom k telesnosti, hovorí Tomáš Petráček. Mal Ježiš mocenské ambície a chcel presadiť evanjelium do zákonov? A prečo je katolícka cirkev tak posadnutá sexualitou? "Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno..."Pripomína doslova revolučný odkaz Magnificat, teda chválospevu Panny Márie, významný český teológ, cirkevný historik a kňaz Tomáš Petráček.Petrifikácia katolíckeho ideálu manželstva, novela Ústavy definujúca legálne pohlavia. Stigmatizácia liberálov či ostrakizácia LGBTI komunity, ale i strach z inakosti alebo akéhokoľvek progresu. Politizácia evanjeliového odkazu, obsedantná snaha riešiť sexualitu spoločnosti, účelová morálka, v ktorej cieľ svätí prostriedky a dokonca i konkubinát cirkevnej hierarchie s mocou. No a k tomu ešte aj moralizovanie bývalých komunistov, ktorí sa dnes oháňajú kresťanskými tradíciami a hodnotami bývalých ideových oponentov.Kde v tomto všetkom môžeme nájsť aspoň štipku posolstva Tesára z Nazaretu a ako celá táto snaha o politickú, mocenskú, ako i kultúrnu hegemóniu vôbec súvisí s evanjeliovým odkazom? Ježiš na púšti čelil trom diablovým pokušeniam. Pokušeniu tela - teda žiadostivosti, pokušeniu viery - teda pýchy a napokon, pokušeniu svetskej slávy a moci.Ako tie naše kresťanské cirkvi obstáli v tejto skúške viery i hodnôt, zvlášť ak centrálny pojem našej najdominantnejšej cirkvi - teda katolícky, znamená univerzalitu a všeobecnosť, ktorá nikoho - zvlášť pre jeho pôvod, postavenie či orientáciu nevylučuje? O čom vypovedá všetok ten strach časti cirkevnej hierarchie a čo hovoria jej imperiálne ambície? Prečo im teda nestačí byť tou biblickou "soľou zeme," ale chcú opäť moc a slávu sveta? No a napokon, ako by malo vyzerať kresťanstvo dnešných dní a kde v tomto čoraz neistejšom a nestabilnejšom svete hľadať pokoj v duši a Boha vo svete?Kresťanstvo nemôže byť o strachu, ale musí byť opäť avangardou. Nikde v evanjeliách sa nehovorí, že meno Boha je zvyk, pripomína beckettove slová Tomáš Petráček. O homosexualite - podľa toho, čo o nej dnes na základe vedy vieme, nevypovedá Biblia vôbec nič. No a z toho vyplývajú i veľké teologické otázky, dodáva.Ráno Nahlas s teológom, cirkevným historikom a kňazom Tomášom Petráčkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Okrem toho, že je proti totalitným ambíciám, ktoré predstavuje táto garnitúra, tohtoročný November je aj proti hlúposti a babráctvu,“ hovorí Ladislav Snopko, osobnosť Novembra'89.Dážď, chlad a vietor novembrových námestí a napriek tomu desaťtisíce naprieč vekovým spektrom. Teplo a pohodlné sedenie nitrianskej haly a podľa experta poldruha tisíca zväčša starších dôchodcov. A ak prví šli do nepohody slovenských miest po vlastných, tých druhých si do Nitry zviezol Ficov Smer. Naviac, niektorých v domnení, že idú za kultúrou.A ak desaťtisíce zmrznutých po celej krajine kričali „dosť bolo Fica“, v Nitra – on premiér – pozýval na hity Karola Duchoňa. A že Slovensko normálne žilo a tvorilo aj pred Novembrom'89, že tu máme priveľa politických strán alebo že je potrebné otvoriť vyšetrovanie Kuciakovej vraždy - pre Epsteinovu komunikáciu s „Mirom“.A Ficova stranícka dvojka – Tibor Gašpar – sa z Nitry virtuálne pýtal námestí, proti čomu protestujú, ak aktuálna vládna väčšina vzišla z demokratických volieb.Z mrazu a dažďa bratislavského Námestia slobody však prišla virtuálna odpoveď: „proti ficovskej lúzokracii“, ktorá chcela ešte aj sviatok - symbol - obrať o jeho sviatočnosť. Jej autorom je jeden z mužov Novembra spred 36-ich rokov Ladislav Snopko. Tohtoročný 17. november označuje za tretí najdôležitejší v dejinách. Budem sa pýtať, prečo?„To, čo sa začína diať na Slovensku, smeruje k tomu, voči čomu bojovali sedemnáste novembre rokov 1939 a 1989,“ hovorí Snopko. „Okrem toho, že je proti totalitným ambíciám, ktoré predstavuje táto garnitúra, tohtoročný November je aj proti hlúposti a babráctvu. Žiaden fašista nespochybňoval guľatosť Zeme. Ja ho deklarujem ako boj proti úpadku vzdelanosti,“ dopĺňa.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Premiér sa dožaduje úcty, ktorú on sám občanom nepreukazuje. Rešpekt k funkcií premiéra ale neznamená rešpekt k osobe premiéra, hovorí expremiérka Iveta Radičová. "Môžete mať niekoho v úcte, kto na vás nemá jediné pekné slovo? To nejde," dodáva. Vládna garnitúra podľa nej gumuje hodnoty Novembra 89 i hodnoty demokracie. A krajina? Tá pod ich vedením upadá.Od pádu socializmu uplynulo už takmer toľko rokov, koľko celý tento zločinný režim vôbec trval. Je 36 rokov po Novembri 89 a jeho plných námestí žiadajúcich pád normalizačného režimu, no časy "Papierových hláv" a normalizačných praktík sa akoby plazivo vracali späť. Premiér vyháňa odbojných študentov bojovať na Ukrajinu, verejnoprávny Telerozhlas sa vracia k vládnej propagande, vládna moc útočí na kritické médiá i mimovládky, škandalizuje rodiny oponentov a priazeň voličov si kupuje doslova na miliardové dlhy.A naša krajina? Tá upadá priamo pred našimi očami. Havarujúce vlaky, padajúce mosty, nedostavané diaľnice, zdravotníctvo, pri ktorom sa na smrteľne choré deti skladáme na charitatívnych portáloch no na zisky poisťovní nám nejaký ten miliónik predsa len vždy ostane. No a mládež - ktorá vtedy "Nežnú" odštartovala, dnes z krajiny v čoraz masovejších počtoch uteká. K tomu treba ešte pripočítať aj hlboko polarizovanú, silne zakonšpirovanú spoločnosť, v ktorej už nedôvera voči všetkému - a všetkým, presahuje akúkoľvek únosnú mieru.Je toto naozaj ten sen, za ktorý sme v zime a snehu novembrových námestí štrngali a kam sa vytratili hodnoty Novembra 89? Ako to, že nám dnes vládnu i takí, ktorí Novembru 89 nevedia prísť na meno no normalizačné praktiky a móresy papierových hláv spred Novembra im vôbec nie sú cudzie? No a prečo rastie nostalgia za bývalým režimom s totalitnými praktikami a ako to, že našej spoločnosti chýba nielen akákoľvek kontinuita, ale aj vízia toho, kto sme a kam smerujeme? Ráno Nahlas v bývalou premiérkou, sociologičkou Ivetou Radičovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Veda dobrodružstvom, experiment závanom života, alebo keď sa mení predstava o tom, ako sa dá učiť chémia.„Z nás obyčajných žiakov robí ľudí, ktorí môžu snívať a robiť veľké veci“ – tak o nej hovoria študenti. A ona sama na ich otázku, či sa jej o chémii niekedy aj sníva, reaguje, že „ona si chémiu žije“.Ivana Beličková. Učiteľka chémie na bratislavskej Spojenej škole Novohradská. Do širšieho povedomia ju dostali práve jej študenti, ktorí ju nominovali na cenu Dionýza Ilkoviča. A skončila hneď v najužšom výbere finalistov.A ak má svetová komunita napríklad Mendelejeva a jeho tabuľku chemických prvkov, na Novohradskej majú inú – komunitu #BeličkovejChémie. S výsledkami, ktoré presahujú aj do komunity svetovej: jej žiaci sa už pravidelne umiestňujú na medajlových miestach medzinárodných chemických olympiád.Čo je za tajomstvom jej úspechu, alebo ako na zmenu predstáv o učení?„Mám pocit, že keď majú žiaci šťastného učiteľa, tak aj oni budú šťastní a budú sa môcť rozvíjať. Ale keď nemajú šťastného učiteľa a keď ten učiteľ je znudený z toho, čo robí, tak ako to podá tým deťom? Proste ako nudu,“ hovorí o svojej práci ocenená učiteľka Ivana Beličková.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

O čom bol November, ktorým nám všetkým zmenil životy a kde sme sa to dnes dostali? Má zmysel diskutovať ozaj s každým? Vypočujte si diskusiu Aktualít o Novembri 89 a jeho paralelách s dneškom. Pozreli sa ľudia ako Fico niekedy do zrkadla a zamysleli sa, aká stopa tu po nich ostane?" pýta sa líder Novembra 89 Fedor Gál. Dá sa ale nájsť pravda bez diskusie, kontruje Marek Janiga"Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou," Tak znelo jedno z kľúčových hesiel Novembra 1989. Uplynulo 36 rokov, zvíťazila teda pravda a láska alebo naopak, víťazí dnes skôr lož a nenávisť? No a kde, v čom hľadať na dnešnom Slovensku odkaz Novembra a jeho hodnôt? Keď už bolo jasné, že sa režim definitívne zmenil a je vyhrané, začali sa hlásiť hajzli. Prví mutanti komunizmu po Novembri boli nacionalisti. To bola vstupenka medzi nové elity. Tam sme dostali na frak. A desí ma, že sa dnes všetci z nich naučili čítať a písať, jediné, čo chýba je obsah, pripomína Gál.Počúvate Ráno Nahlas, v dnešnom podcaste Vám prinášame záznam diskusie Aktualít k novembrovým udalostiam - a to tak novembra roku 1989, ako aj novembra 2025. Diskusiu sme poňali ako medzigeneračný dialóg - medzi tým, kto November 89 spoluvytváral a zástupcom generácie dnešných študentov - teda tých, ktorí pred 36. rokmi pád totalitného režimu odštartovali. Ráno Nahlas s Fedorom Gálom a Marekom Janigom. Pravda a láska bol sen a my máme dnes poslanie za tým snom kráčať, hovorí Fedor Gál. A ako dodáva: Za komunizmu sme sa naučili žiť v zoologickej záhrade a obľúbili sme si to. Nie sme deti slobody a ochoty riskovať. Sme deti socialistickej zoologickej záhrady.Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Kradnúť už nechodia len hladní ľudia, ale všetci, ktorí majú problémy s dlhmi alebo drogami, a aj organizované skupiny, lebo ich k tomu motivovala vládna koalícia. Tvrdí to Zuzana Števulová, právnička a poslankyňa parlamentu za Progresívne Slovensko. Policajti podľa nej nemajú kapacity ani na veľké daňové zločiny, nie ešte na drobné krádeže.Majú protesty význam? Proti čomu a s akými požiadavkami sa vlastne opozičné strany chystajú na námestia? A budú naozaj niekde dva protesty v tom istom čase, alebo to majú opozičné strany s aktivistami dohodnuté?Rozhovor vo videopodcaste Ráno Nahlas viedol Peter Hanák.

„Vtedy sme hovorili, že zoberme ako občania svoju budúcnosť do vlastných rúk. Dnes to nestačí, musíme ju zobrať aj do vlastných nôh,“ hovorí Martin Bútora, dramaturg novembrových námestí z roku 1989. „Chodiť všade, kde je to potrebné, vysvetľovať a pomáhať odhaľovať pravdu. A musíme to zobrať aj do vlastného srdca. Aby sa odkaz Novembra rozšíril na celého človeka,“ dodáva. November, aký tu dlho nebol. Paradoxne – za mobilizáciou jeho osláv na tisíc spôsobov je snaha vlády Roberta Fica premeniť ho na jeden zo zdrojov štátnej konsolidácie. Zo symbolu slobody a demokracie urobiť jeden zo zdrojov štátneho šetrenia.A ak sme si 17. november pripomínali už tri dekády vždy v kategóriách intenzívnej slávnostnosti, tento rok to bude zásahom vládneho aparátu ešte intenzívnejšie. November, aký tu dlho nebol, sa tak na Slovensku oblúkom priblíži tomu spred 36 rokov. Vtedy to bol November, ktorý mocných zaskočil, až sa z toho nespamätali. Aktuálne otriasa štátom krieda a jej revolúcia.Na tento dejinný oblúk sa pozrieme s mužom, ktorý v tie historické novembrové dni spred troch dekád „dramaturgoval“ energiu námestí. Stál pri zrode Verejnosti proti násiliu a z terapeuta v protialkoholickej poradne - čo mal byť trest za odsúdenie Anticharty - putoval na hrad rovno ako poradca symbolu Novembra Václava Havla.Sociológ a čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky a rovnako niekdajší veľvyslanec v Spojených štátoch Martin Bútora.Čo spája November vtedy a dnes?„Dnešné prieskumy verejnej mienky hovoria, že nemalá časť demosu - teda voličov - by ešte stále bola pripravená a ochotná voliť nedemokratické, nekompetentné, antisystémové strany. No, aby sa to nestalo, tak vlastne treba robiť všetko to, o čom sa toľko hovorí. Rešpektovať vládu zákona, ľudské práva... Veď premiér otvorene hovorí o tom, že liberálna demokracia je už minulosť. Má svoj vzor vo Viktorovi Orbánovi. Je dôležité, aby sa politici opozície zrozumiteľne prihovorili aj tým, čo majú pocit, že z tých všetkých zmien vlastne nezískali skoro nič, alebo veľmi málo, aby im zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlili, že je možné aj iné Slovensko,“ hovorí Bútora.Upozorňuje, že komunistický režim sa v Novembri'89 podarilo povaliť za desať dní. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Slovensko je nedokončený štát. Žiadna kontinuita, ani vízia, hovorí analytik Ján Košč. Medzi nami žije takmer milión chudobných, teda ľudí s príjmom pod 509 eur mesačne. Štát tento problém vyriešiť nevie no a vláda? Tá sa masu chudobných rozhodla odignorovať. táto vláda určite nie je hlasom chudoby, tému riešiť nevie a zjavne ani nechce, tvrdí Košč.Na Slovensku čelilo chudobe alebo sociálnemu vylúčeniu v minulom roku viac ako 980-tisíc osôb, teda patrí tam približne každý šiesty obyvateľ. Najviac ohrozené sú domácnosti s deťmi a to predovšetkým neúplné rodiny či mnohopočetné rodiny - s tromi či viac deťmi. Najväčším problémom je takzvaná príjmová chudoba, teda ide o obyvateľov, ktorí žijú v domácnostiach s príjmami pod 509 eur na mesiac.Sú tu, medzi nami, je ich takmer milión a ich počet neustále narastá: Slovenská chudoba.No a ani zďaleka nejde iba o problém osád či marginalizovanej komunity. Sú medzi nimi mnohopočetné rodiny či rodičia samoživitelia ako aj ich deti. No a my tento problém nielenže nedokážeme riešiť, ale ho aj veľmi výrazne prehliadame či dokonca vytesňujeme z našej pozornosti i záujmu. Kto teda sú tí naši chudobní a ako sa im žije v tejto našej spoločnosti? Čo pre vyriešenie tohto hrozivého problému robí štát a ako to, že napriek všetkým tým veľkoústym deklaráciám o silnom sociálnom štáte - ako i údajne sociálnodemokratickým stranám vo vláde, tento štát na masu svojich chudobných spoluobčanov v realite úplne kašle? Ako zreformovať skostnatelý, prebujnelý a pritom tak žalostne neefektívny sociálny systém? Prečo v pasci generačnej chudoby uviazlo toľko našich detí a ako ich z tohto bludného kruhu vytiahnuť a dať im perspektívu či aspoň šancu na dôstojný život?No a napokon, máme na Slovensku dôstojné príjmy a kam vlastne dnes mizne stredná trieda? Veď, priznajme si, koľko z nás - a možno práve v týchto chvíľach, stojí na samej hrane útesu skĺznutia do chudoby? Hodili sme cez palubu nielen najchudobnejších, ale dnes tam hádžeme už aj strednú triedu. Táto vláda nemá so Sociálnou demokraciou vôbec nič spoločné, tvrdí Košč.Ráno Nahlas so sociálno-ekonomickým analytikom a konzultantom Konfederácie odborových zväzov Jánom Koščom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„(V liste R. Ficovi) som porovnával rok 1977 (podpis Charty'77) – normalizáciu – a dnešnú dobu. Našiel som tie isté charakteristiky: rozklad demokracie, pohŕdanie parlamentnou demokraciou, úsilie o vládu jednej strany – vtedy upevnenie, dnes úsilie opäť získať vládu jednej strany. To je to isté,“ rozpráva Miroslav Lehký, niekdajší vyšetrovateľ zločinov komunizmu.Ocenený za prínos k poznaniu obdobia neslobody a šírenie myšlienok slobody a demokracie. Miroslav Lehký. Niekdajši signatár a hovorca Charty77, ktorému komunistický režim zahatal štúdium teológie. Organizátor tzv. podzemnej univerzity v Bratislave. Po Novembri'89 tajomník Československého resp. Českého helskinského výboru. Neskôr bádateľ komunistických zločinov na Úrade pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu. Spolu s Jánom Langošom zakladal Ústav pamäti národa, z ktorého neskôr na protest proti novému smerovaniu odišiel. A plne sa zaradil do českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov. Dnes laureát ceny Ústavu pamäti národa. Ako vidí Slovensko v roku 2025, v čase, keď mu vládna garnitúra siaha na symbol prechodu z neslobody do slobody – na 17. november? A nenachádza paralely s dobou normalizácie zo začiatku sedemdesiatych rokov?„Ak niekto povie, že November vlastne nič nebol, tak buď to bol hlupák bez očí a uší, alebo pokrytec bez morálnych základov a mantinelov, ktorý sa chce mať len dobre,“ hovorí Miroslav Lehký. „A v každom režime sa môžete mať dobre, keď vstúpite do jeho služieb,“ dopĺňa.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

"Rovný rovného si hľadá," takto objasňuje šírenie všetkých tých mačistických, vulgárnych či až násilných vzorcov správania sa časti našich politických elít, psychiater Michal Patarák. Podľa neho máme- ako spoločnosť, primalé ambície. Načo by som sa o niečo snažil, keď sa môžem správať aj takto a ani ma to nič nestojí, vysvetľuje. Vymierame, nielen demograficky ale tentoraz aspoň v chápaní vládnej koalície aj občiansky a ľudsko-právne. Tých z nás, ktorí si zaslúžia plné občianske práva, ale aj bazálny rešpekt a úctu štátu - ako i jeho mocných, totiž akosi čoraz viac ubúda. Od transľudí, cez ľudí z LGBTI plus komunity či ľudí s psychickými problémami alebo duševnými chorobami až po tých, čo sú proste iba nejako iní. Nehodia sa sem, nezapadajú do zidealizovaných predstáv o tom, kto je to ten správny Slovák a kto by si mal "zaslúžiť" právo byť našim spoluobčanom. Navyše, to všetko sa deje pod pláštikom kresťanských hodnôt či tradícií, ktoré sa pritom už v samotnom centrálnom pojme našej najpočetnejšej kresťanskej denominácie odvolávajú na slovo "katholikos," teda všeobecný a univerzálny.Kto teda je ešte v tejto krajine tým "správnym Slovákom" či "pravým kresťanom" hodným úcty a rešpektu a kto by tam už azda patriť radšej ani nemal proste iba preto, lebo tak nejak nám do tých našich exkluzívnych predstáv a mýtov nezapadá? Čo má toto všetko spoločné s Ježišom a jeho evanjeliovým posolstvom a prečo sa práve takéto exkluzívne kresťanstvo tak veľmi bojí inakosti? V čom pramení táto permanentná snaha prekresľovať naše dejiny a vytesňovať všetky tie biblické brvná z našich vlastných očí a ako čítať to farizejské vymetanie smietok z očí blížnych? A vôbec, ako sa tento stupňujúci tlak ustavičného kádrovania, rozdeľovania a polarizácie odráža na našom psychickom zdraví? No a napokon, čo to znamená byť duševne zdravým človekom a ako - a kde, v tejto dobe hľadať pramene psychickej pohody a pokoja v duši?Ráno Nahlas s prezidentom Slovenskej psychiatrickej spoločnosti a psychiatrom Michalom Patarákom. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deń a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Veľa komikov dnes hovorí, že sa toho nedá moc vymyslieť, lebo to, čo je reálne, je komickejšie, než by oni sami vedeli vymyslieť, keď to berieme ako satiru,“ tvrdí Fero Jablonovský. Majster kresleného humoru, ilustrátor, grafik a karikaturista.Zo samoty horárne na Holinde v strede Malých Karpát až ku karikatúram jednej spoločnosti, krajiny, štátu a postavičiek v ňom. Posledný potomok lesných ľudí s tajuplným názvom huncokári, ako si kedysi hovorili. Dnes majster karikatúry, ilustrátor, ktorý zablúdi aj do sveta publicistiky. Dramaturg karikatúry Kremnických gagov. Fero Jablonovský.Svoj tvorivý oblúk napĺňa trilógiou spomienok na miesta, kde začínal. Do Malých Karpát, „ako ich nepoznáme“ – ako to zaznačila Alžbeta Mihalovičová-Sagmeister zo združenia potomkov Huncokárov.„Jeho talent zachytiť letmú spomienku a majstrovsky ju zilustrovať je vskutku mimoriadny,“ dodáva.S týmto Ferom Jablonovským sa dnes vydáme na podcastovú púť „zo samoty horárne na Holinde“ až k reflexii toho spoločného, čo tu žijeme dnes.Ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú karikoval ako „star“. „Urobil som ju ako takú zlatovlásku, ako hviezdu,“ hovorí.Ako by karikoval Roberta Fica? „Birmovaný komunista, neviem, čo k tomu dodať,“ reaguje.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Po vstupe do EÚ Slovensko stratilo príbeh. Vákuum, ktoré začali vypĺňať falošní proroci, tak to je zlyhanie našich elít. Chýba nám zjednocujúci sen, v ktorom by sme videli spoločnú budúcnosť. Nikto iný to za nás neurobí, hovorí ekonóm Martin Kahanec. Máme na Slovensku dôstojné mzdy a prečo sa už nezaobídeme bez ekonomických migrantov?„Za slovenský príjem vieme zabezpečiť dôstojný život v kruhu blízkych," to sú slová profesora ekonómie Martina Kahanca, ktorý sa venuje problematike pracovného trhu ako i dôstojných miezd. Máme na Slovensku dôstojné mzdy a čo to vlastne tá dôstojná mzda znamená? Ako dnes vyzerá náš pracovný trh, kde sú jeho achilovky a kto z nás patrí medzi zraniteľné skupiny, ktoré majú problém si nájsť prácu? Prečo prakticky všetky ponovembrové vlády rezignovali na tému dostupného bývania a čo to robí s nízkou sociálnou mobilitou ako i značnými regionálnymi rozdielmi?Čo s naozaj veľkým problémom depopulácie Slovenska a prečo napokon budeme odkázaní na pracovných migrantov? Ako zastaviť únik mladých mozgov a prečo to nezvrátia finančné stimuly? No a napokon, ako ubližuje vládna konsolidácia prakticky celému Slovensku a prečo je tak dôležité - napriek tomu všetkému - nestrácať nádej a snažiť sa nájsť náš nový úspešný príbeh?Slovensko žije extrémne úspešný príbeh, ale toto čo teraz žijeme nie je cesta. Máme celkom dobré karty, ale hráme s nimi veľmi zle. No, nikto iný to za nás neurobí, hovorí Martin Kahanec a dodáva, že úlohou úlohou elít je dnes naštartovať pozitívnu špirálu dôvery, tvrdí Martin Kahanec..Ráno Nahlas s profesorom ekonómie, ktorý pôsobí na Stredoeurópskej univerzite vo Viedni Martinom Kahancom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.